Marek Šefčík

Spoločne s mojim bratom Oliverom sme prežili veľkú časť prázdnin u starých rodičov na východe Slovenska. Máme tam dedkov, babky, bratancov, sesternice, ujov, tety, Matúša. Matúš je ockov brat a má fakt dobré hry na playstation… Keď bola babka s dedkom u nás, tak navrhli, že nás dvoch vezmú vlakom so sebou k nim. Ocko, mamka a Lianka prišli za nami o nejakých 10 dní. Aspoň sme chvíľku neboli pod rodičovským dozorom :). No, ale potom, keď prišli, naplánovali sme si výlet do Vysokých Tatier…

Keď sme tak stúpali čoraz vyššie a vyššie po kameňoch medzi kosodrevinou, ocko začal špekulovať o tom, že to by mohol byť jeden z najkrajších zážitkov počas prázdnin. Pravdou je, že my sme sa až tak ako náš ocko nad tým nerozplývali a možno ešte viac sme si užili kúpaliská, ktoré sme navštívili, ale priznávam, že aj tie Tatry boli fantastické. Otec s dedkom hovorili o tom, že budeme písať v škole slohovku, a že by mohla byť práve o turistike. Oco pohotovo vymýšľal názov slohovej práce. Hovoril, že niektorí naši spolužiaci sa boli určite “vymočiť” v mori, a že naša slohovka by mohla mať názov “Vymočil som sa do kosodreviny”. Sami uznáte (aj keď je to pravda), že to nie je slušný názov pre slohovku, ktorú má čítať moja pani učiteľka.

Takže skúsim niečo vznešenejšie… Napríklad DOTKLI SME SA OBLAKOV. Pekný a vznešený názov, nie? Tak poďme na to!

Dotkli sme sa oblakov

Už deň predtým bolo jasné zloženie expedície, ktorá sa mala ísť nadýchať čerstvého tatranského vzduchu. Dedko s babkou sú vášniví turisti a prechodené majú predovšetkým Nízke Tatry a tiež Západné Tatry. Teraz sme mali vybratú trasu, ktorú navrhol dedo. Mali sme sa dopraviť do Starého Smokovca a odtiaľ, cez Hrebienok, zamieriť do Malej studenej doliny. Ponavštevovať chaty po ceste, cez nejaké sedlo prejsť do Veľkej studenej doliny a v Starom Smokovci skončiť. Malo ísť o osemhodinovú túru, ktorá mala začať povozením sa na pozemnej lanovke smerujúcej na Hrebienok…

Lenže! Všetky naše plány zmarila otcova túžba zdolať nejaký štít. Na lanovku bolo treba čakať viac ako pol hodinu, a tak sa oco deda spýtal: “Ktorý je to ten Slavkovský štít?” “Tento” – ukázal dedko na ten najväčší “kopček” nad našimi hlavami. “Tak poďme naň a nečakajme na lanovku” – navrhol ocko, pričom nemal poňatia o čom hovorí. Ale ani dedo nevedel. Nikdy tam nebol, nemal možnosť naštudovať trasu vopred a neskôr, večer po návrate domov povedal, že keby vedel do čoho ideme, tak ocka odhovorí. No nič, trasa sa zmenila. Ja s mojim bráškom, ocko s mamkou a dedko s babkou sme sa teda vydali dobíjať jeden z najvyšších štítov, 2452 metrov vysoký Slavkovský štít. Dedko mal, po úraze, v kolene vodu, babka je po operácii kolena a tvrdí, že bolesť cíti pri každom kroku, mamka veľa turistických skúseností nemá, oco tiež predtým ešte tak vysoko nikdy nebol, tak myslím, že na zvládnutie celej túry sme mali najlepšie predpoklady my dvaja s Oliverom.

Raňajky sme si dali na Rázcestí pod Slavkovským štítom (to je tá fotka v úvode). Na tabuľke stálo, že na Slavkovčák vedie cesta dlhá 5 a pol hodiny…

Najskôr sme šli pomedzi také fialovoružové kvietky, ktorými sa Tatry zaodeli po nešťastnej kalamite v roku 2004. Potom nasledovala cestička lesom. Raz mierne, inokedy prudšie stúpanie. Schovávali nás stromy, ktoré bránili Slnku, aby nám prehrievalo mozgy. Nálada bola dobrá. Postupne sa začali viac a viac objavovať skaly a známa kosodrevina. Dlhú a únavnú cestu na vrchol sme si spestrovali rozhovormi, vzájomným povzbudzovaním, krásnymi výhľadmi a v neposlednom rade aj túžbou po dosiahnutí nádherného cieľa. Videli sme Slavkovčák kúpať sa v rýchlo sa pohybujúcich mračnách, ktorých som sa túžil dotknúť. Ocko ma ubezpečil, že dôjdeme až k nim. Že vojdeme priamo do nich. Tešil som sa na to. Aj Oliver sa tešil. Prekonali sme pásmo kosodreviny a došli sme k holým skalám. Kde tu rástla horská tráva. Potom skaly vystriedal nepríjemný úsek, ktorý nám odobral asi najviac síl. Prudšie stúpanie skombinované drobnejším kamením a akoby štrkom, ktorý sa nepríjemne kĺzal pod našimi nohami a sťažoval tak výstup. Už sme si mysleli, že sme tesne pod vrcholom, ale ešte stále nie. A potom ešte a ešte bolo treba pozbierať sily. Znova skaly, stále po modrých turistických značkách, krok za krokom, niekedy aj rukami po skalách…

Keď sme sa otáčali do doliny za seba…, tá nádhera nám dodávala síl. Mama neodolala a spravila fotku mračien, ktoré sa už presúvali pod nami.

Ešte pár výškových metrov a už tam budeme. A skutočne. Na najvrchnejšom vrchu vrcholu je kovový kríž a k nemu sme až došli. Všetci sme mali skvelý pocit a tešili sme sa na obed. Posadali sme si na skaly a obedovali zatiaľ na najvyššie položenom mieste v mojom živote. Chutí tam skvele. Aj horalky mamka vytiahla z batohu. Mimochodom, mamka veľmi nenosí šiltovky, ale teraz si dala. A Oliver jej povedal, že vyzerá tak na sedemnásť. Spyšnela troška a odvtedy v šiltovke aj spí… Ale nie, robím si srandu :).

Do slohovky sa to asi veľmi nehodí, ale ja tu ešte prilepím pár fotiek pre lepšiu predstavu, kde sme sa to vlastne dostali… Áno, aby som nezabudol, ešte aj dolu bolo treba zliezť. Po tej istej trase. Aj keď jeden Čech hore zavelil svojmu kamarátovi “Myslím, že by to šlo i tudy” – a vybrali sa ďalej po hrebeni, opačne, ako ukazoval turistický chodník. Ale večer v správach o nich nehovorili, takže to asi zvládli… Nejakí turisti mňa s Oliverom aj pochválili, za to, že sme to zvládli. Aj od deda sme dostali pochvalu. A nestretli sme žiadneho kamaráta, ktorý by mal 10 rokov ako my. Len omnoho starší tam boli. Dedko nám povedal, že môžme byť na seba hrdí. Neviem síce, ako sa to robí, ale možno aj takto, že napíšem o tom slohovku a pochválim sa s tým aj spolužiakom. Náročná cesta viedla aj dolu. Zdala sa nám nekonečná, nohy nás už až tak nepočúvali, ale zvládli sme to. Všetci. A majestátny Slavkovský štít ostane už navždy v našich spomienkach, ako hora, ktorú sme s Oliverom zdolali v 10 rokoch ako prvú. Krááááása! Musím Oliverovi pripomenúť, že má byť na to hrdý. On mi možno vysvetlí, ako sa to robí…

A ešte tie fotky: