Marek Šefčík

Nie je to sranda. A kto tvrdí, že je, nech si to ide vyskúšať. Hovorím o výchove a vzdelávaní mladých. Žil síce v inej dobe, ale nedá sa povedať, že to mal jednoduché. Vychovával a vzdelával poväčšine “flákačov z ulice”, o ktorých nikto nejavil záujem, ba čo viac, spoločnosť ich odsudzovala. A spočiatku aj jeho. Ale brázda, ktorú vyoral do duší mladých chlapcov zostala brázdou hlbokou, brázdou lásky k iným. Dokázal priťahovať svojou charizmou a dobrým príkladom, bol vzdelaný, múdry, ale pritom ľudský a jednoduchý natoľko, aby sa dostal “pod kožu” svojich zverencov. Kde je už ono 19-té storočie? Kde už je teraz ten vychovávateľ? Nieto tých časov, niet ani jeho. A predsa je tu s nami aj teraz a priťahuje ako magnet, inšpiruje, dáva nádej, posúva hodnotu tejto práce, práce s mládežou, o level vyššie.

Včera som bol so svojimi deťmi v Šaštíne. Prišiel tam svätec Don Bosco. Teda, priviezli tam jeho relikvie. Časť pravej ruky, ktorá žehnala mladým ľuďom v Turíne a jeho okolí, putuje po svete a zavítala aj k nám. Hlavný predstavený saleziánov (následovníkov Jána Bosca), pozval k urne všetkých miništrantov, ktorí boli v tom čase v Bazilike. “Mravčekovia” sa prebrali a pomedzi dav ľudí sa predierali k nemu. Ako sa kovové piliny nachytajú na tyčový magnet, rovnako tak množstvo mladých chlapcov pritiahla presklenná urna s plastikou a relikviami svätca. Aj Oliver, aj Marek a dokonca aj “miništrantka” Lianka sa nechali pritiahnúť…

Potom boli pripravené sprievodné akcie pre deti a ja som v dave ľudí nachádzal staré známe “ovečky”. Exallievi, teda aj bývalí žiaci nášho Gymnázia Jána Bosca. S niektorými som si stačil len podať ruku, pozdraviť sa, s inými to bolo o zopár prehodených vetách…

“Mám dvojtýždňového syna Jakuba a prišiel som sa poďakovať” – povedal mi  jeden z nich, Marek, ktorému som bol triedny. Zo 75 kilometrov vzdialeného Hlohovca “doplachtil” na bicykli a sálala z neho radosť. Radosť z toho, že má syna, radosť z toho, že je v Šaštíne, a radosť snáď aj z toho, že sme sa stretli :). Aj s Janom som si pokecal…, vlastne viac hovoril, svojim neodmysliteľným vrbovským dialektom, on. Aj s Dominikom z Trnovca som si podal ruku a  … ten sa mi nejak rýchlo stratil z dohľadu :), aj Stanko so svojou manželkou a dvomi detičkami ma potešil, aj “večný študent” Paľo so svojim príznačným humorom a tešil som sa aj z toho, že okrem Paľa tam boli z mojej druhej triedy ešte Josif, Filip, Peťo, Jožko a žiadnemu z nich nechýbal úsmev na tvári. Martin so svojou manželkou a dcérkou a ešte Mišo s podobným rodinným zložením… A zazrel som aj Dominika (ako ináč, v bielom), prehodil dve-tri slová s dlhovlasým Marcelom. Chvíľku pokecal aj s Patríciou. A tak ďalej a tak ďalej. Nie je možné vymenovať všetkých, ale ešte dvoch spomeniem. Z mojej prvej triedy sa Ondro z Gbelov predstavil v krátkom divadielku ako herec stvárňujúci Don Bosca (a reverenda mu fakt sekla) a najviac času som strávil s rodinným priateľom Andrejom (tiež z mojej prvej triedy), ktorý nás aj zaviezol domov. Zdržal sa u nás takmer tri hodinky a potom bežal ešte späť sprevádzať spevákov v Bazilike gitarou. Mimochodom, vďaka za návštevu i odvoz.

Pre učiteľa a vychovávateľa je toto najlepšia odmena. Keď vidí, že sa jeho žiakom v živote darí, keď sa jeho žiaci radi vracajú na miesto, kde dostávali toľké milosti a keď môže nadobudnúť pocit, že aj on nejakou pozitívnou kvapkou k tomu všetkému prispel. My, učitelia a vychovávatelia v Šaštíne, sa ani zďaleka nemôžme porovnávať s Don Boscom, ale dôležité je, že máme pred sebou vzor hodný nasledovania. A mali by sme sa mu usilovať aspoň priblížiť.

(napísané pre www.gjb.sk)