Marek Šefčík

Cez prázdniny, ale aj teraz, keď už začala škola, sme občas zašli k nim. Na začiatku leta ona vysedela poctivo 8 vajec, z ktorých sa na svet dostalo 8 veľmi pekných maličkých šedých potomkov. Minulý rok to boli 3 šedé guľôčky, predtým 6 a teraz asi utvorili rekord osmorčatami. Hovorím o páriku nádherných bielych labutí, ktoré na rybníku a vo vodou napustených zámockých valoch plných rýb, majú ideálne podmienky na život. Prídu až úplne blízko k ľuďom, neboja sa. Zvykli si, že dostávajú kúsky staršieho chleba, či rožkov. Bitka o každé sústo s rybami, ktoré sa snažia si to uchmatnúť nenápadne spopod hladiny, tiež s kačicami, ktoré v tej chvíli ľutujú, že nie sú o čosi väčšie, aby bol súboj s dlhokrkými labuťami aspoň o trošička vyrovnanejší, je veľmi pôsobivý a zaujímavý. Najmä deti sa tešia, keď môžu dokrmovať také pekné stvorenia.

Na vajíčkach treba poctivo sedieť. Potom sa treba postarať o potravu pre hladné krky, aby zosilneli. Po vyplávaní na rybník z hniezda, treba byť ostražitý a vyvarovať sa číhajúcim nebezpečenstvám. Jednoducho, nie je maličkosť sa o také potomstvo starať. Minule, keď sme k nim došli, práve sa realizoval prechod z rybníka cez asi 50 metrovú cestičku po súši do zámockých valov. Najskôr tato, potom 8 šedých bambuliek, ktoré už medzitým poriadne podrástli a aj perie sa im už začína prefarbovať dobiela a napokon rad, ako korálky na rozopnutom náhrdelníku, uzatvárala ona – pyšná, hrdá, bielučká, starostlivá mama plná sily.

O dva dni sme prišli k “našim” labutiam znova. Aj s kúskami staršieho chleba. Zbehla sa celá rybnícka dedina. Čierne kačice, ryby i labute. Ale niekto ostal v diaľke, na druhej strane rybníka. Jedna labuť chýbala. Tá nádherná biela. Niečo tu nehralo, niečo nebolo v poriadku. Žeby sa mama na deti vykašľala? Žeby na nich nedozerala? Hádzali sme ostatným potravu a bitka začala…

Keď už to bolo v poriadnom vare a kačky bojovali s labuťou prevahou o každý kúsok, z diaľky sa začala približovať aj labutia mama. Keď sa priblížila, naskytol sa nám nepekný pohľad. Zvesené, doráňané a obnažené krídlo. Na bielej farbe peria sa vynímala krvavá, červená. Smutný pohľad na zoslabnutú labutiu mať.

Hodili sme jej kúsok chleba, ale nestihla si ani zobnúť a už jej to tie, o ktoré sa tak starala, uchmatli. Pud sebazáchovy, honba za nasýtením vlastného žalúdka bola neporovnateľne väčšia, ako snaha pomôcť mame, aby zosilnela… Hádzali sme jej to k zobáku a zopár kúskov vzala. bojuje. Ešte sa snaží, ale bude to ťažké. Bez pomoci zahynie.

Keď sme tam tak smutne a bezradne stáli, urobil som mobilom zopár záberov a pri fotení mi napadla paralela s ľuďmi. Koľkí z nás berú rodičovskú lásku a starostlivosť ako absolútnu samozrejmosť, ale keď mama, či otec zoslabnú, otáčame sa k nim chrbtom? Radšej ich pošleme do starobinca, prípadne ich nechávame trápiť sa v samote, nestaráme sa, či teraz oni nepotrebujú našu pomoc. Možno ani nie materiálnu, ale takú ľudskú. Porozprávať sa, ísť k nim na návštevu. Nenechať rodičov na okraji záujmu, nestarať sa len o vlastný prospech. Často si deti nedokážu spomenúť ani na to, že mama má dnes narodeniny. Je nutné si na to spomenúť aj vtedy, keď už aj samotná mama, alebo tato bude na tom tak zle, že sám(a) nebude vedieť, že  má narodeniny. Správame sa niekedy skutočne ako labute. V zvieracej ríši to asi tak musí byť a pud sebazáchovy ďaleko prevyšuje všetky ostatné. Ale naša “hrkalka” je predsa omnoho väčšia, ako tá labutia a navyše si hovoríme, že máme v hrudi srdce a vieme, čo je láska. Všetko sa nám raz vráti. Pred starobou a s tým spojenými chorobami, pred babkou, dedkom, ležiacimi na smrteľnej posteli, zakrývame svojim deťom oči. Vytesňujeme z ich života niečo, čo je jeho prirodzenou súčasťou. Ukazujeme svojim deťom, ako labuťovsky sa dokážeme správať k svojim rodičom. Budú naše šedé bambuľky, ktoré vychovávame, iné ako my?

P.S.: O tom, čo sa stalo nešťastnej labuti a ako sa to rieši(lo) napíšem v niektorom z budúcich článkov. Mám informácie, že labuti ublížila nezodpovednosť človeka. Vyzerá to tak, že ten má v hrkalke toho ešte menej ako tie labute…