Áno, je pravda, že prežívanie tohto obdobia sa v kresťanskom kalendári objavuje už oddávna so železnou pravidelnosťou a zvyky s ním spojené sa dedia po mnoho generácií. Rovnako ako reč, folklór, alebo aj rôzne národné zvyklosti. Lenže to je pramálo. Ak sme skutočne uverili Kristovi, ak naozaj veríme Jeho slovám i Zmŕtvychvstaniu, ak veríme, že On je Boží Syn, že On je našim Bohom, tak sa nesmieme uspokojiť s tým, že ide len o akúsi tradíciu, ktorú nám odovzdali predkovia. Toto nie je len také obyčajné obdobie v roku, toto nie sú len tradičné sviatky. Toto sú sviatky Jeho veľkej lásky k nám.

V roku 2004 som bol v kine na film, o ktorom išli všelijaké chýry. Mel Gibson a jeho Umučenie Krista rozdelili spoločnosť. Aj tú kresťanskú. Zaznievalo aj toto: Neskutočná brutalita! Film zameraný na násilie, ktoré bolo až nechutne spracované. Film rozorval vnútro, znepokojil, vyrušil, vyvolal slzy, šok, dokonca odpor a u slabších pováh nevoľnosti…

Mám na celý tento film iný pohľad. Mne osobne sa veľmi páčil. Označil by som ho snáď ako najlepší film, ktorý som videl. Jasné, že aj mne zovrel srdce a so slzami na krajíčku som v duchu kričal na katov: Zadržte! Prestaňte konečne a nechajte Ho! Ja som vedel, že nejdem do kina na rozprávku, alebo sladký romantický príbeh. Videl som viaceré filmové spracovania Ježišovho putovania po tejto Zemi a tiež Jeho posledných hodín, ale všetky sa mi zdali skôr ako rozprávka. Až tomuto filmu som uveril a uvedomil som si jednu vec. My kresťania sa snažíme vykresliť si tieto udalosti omnoho, omnoho miernejšie, ako sa v skutočnosti odohrali. Nechceme sami pred sebou pripustiť to, že by pravda mohla byť až taká desivá ako v tom filme. Z historických prameňov ale vieme, kto bol rímsky vojak. Išlo o profesionálnych zabijakov, ktorí boli k bezcitnej brutalite vychovávaní. Vieme aj, že rímske bičovanie bola ohavnosť, ktorou trestali otrokov a toto mučenie pomocou špeciálne upravených bičov vytrhávalo mäso z tela a odkrývalo chrbtové kosti. Málokto tieto jatky vôbec prežil. Rímski vojaci nemali prečo robiť medzi Kristom a ostatnými otrokmi rozdiel. Mali príkazy, ktoré museli plniť do bodky. V opačnom prípade za chyby platili mnohokrát vlastným životom.

Verím, že za mňa takto trpel. Až takto. Ďakujem Mu za to a nemienim si pred tým zakrývať oči. Nemienim vytesňovať chladnokrvné mučenie, ktorého je človek schopný, z Jeho príbehu. Nechcem to v svojich predstavách v žiadnom prípade zľahčovať. Bránim sa tomu, obdobie, v ktorom si to mám pripomenúť, nazvať tradíciou. Verím, že môj Kristus je reálna historická postava, zasadená do dejín, ktoré sa odohrávali pred dvoma tisícročiami. Nikto pre mňa nespravil viac. Ja Mu to vlastne nemám ani ako adekvátne vrátiť. Čo môžem spraviť? Nežiť povrchne pre tradíciu a z tradície, ale nechať sa zasiahnuť Jeho nekonečnou láskou, uvažovať o tajomstvách Jeho bolestnej smrti a o Jeho Zmŕtvychvstaní. Je tu predsa niečo viac, ako je môj pozemský život. Je tu Jeho otvorená náruč, do ktorej nás pozýva slovami „Kto stratí svoj život pre mňa nájde ho.“