Marek Šefčík

Milka bola na prechádzke. Nemáme ani prasatá ani sliepky. Tie prvé dve vety si veľmi do súvisu nedávajte. Nechcel som nikoho k nikomu prirovnávať. To je len taký úvod, ktorý sa vypointuje neskôr…

V panelákovom byte sa to chovať neodporúča (myslím prasatá a sliepky, nie Milku), a tak sa rozhodla (rozumej Milka) s chlapcami aj s Liankou zájsť k Holíčskemu zámku, okolo ktorého je vodná priekopa a v nej labute a ryby, aby im dala zvyšky staršieho chleba. Pre Lianku je vzrušujúce pozorovať, ako kus chleba plávajúci na hladine začne tancovať a poskakovať, ako keby ho niekto spopod hladiny veľmi intenzívne šteklil. Občas sa “prekvapenie” vyšupne jemne nad hladinu a Lianke hrajú očká, keď vidí také rybisko. Chlebík tancuje, natešene skacká, no k veľkej rybe priplávajú ďalšie a začína boj. Vidíte, ako jedna druhej nič nedaruje a snaží sa presvedčiť chlebík, že práve ona je tým správnym partnerom do tanca. Neviem, ako sa ryby hádajú, ale je pravda, že veľký hluk pri tom nenarobia. Špliechanie a čvachtanie a čľapotanie to hej, ale kriku žiadneho…

Šiel som im naproti. Zmeškal som kŕmenie. Nevadí. Lianka mi to iste opíše. Pozerám, pozerám… V diaľke vidím ísť po chodníku Milku. Tlačí kočiar, Lianka cupká popri nej po kamienkoch. Chlapci na bicykloch. A vedľa Milky z druhej strany chlap. Kto jej to robí spoločnosť? Podídem bližšie… Erik. Pozdravil. Aj ja. Pripojil sa k nim, keď išli cez sídlisko a sprevádzal ich počas celej prechádzky. Má 28 rokov. Žije s mamou. Práve je jeho mama na infekčnom. Nejaké zdravotné problémy. Šli sme spoločne. On furt s nami. “Teto!? A nevíte, kedy sa posúva čas? … Už je 18:00, ale to leti, co? … Ked posunú čas, už bude hádam i o štyrech tma. … Teto, to sú ale paneláky!? Gdo ví jaké sú staré?… Vtém kostele sa ženil múj brat!… Á, už je osmnáct deset. To ale letí ten čas, co?” – prihováral sa, veľmi milo a spontánne, predovšetkým Milke Erik. Ak niekto šiel okolo nás, vždy milo pozdravil. Zastavila Milka s kočiarom, zastavil aj on.

Už mi o ňom Milka hovorila. Minule jej priniesol za hrsť kolíkov na prádlo, čo padajú gazdinkám z balkónov. On sa prechádza, pozbiera to a potom si vyvolil Milku, ktorej ich dal. Je jednoduchý, milý, dobre vychovaný. Na sídlisku sa hrá s malými deťmi. Je úprimný a vedie často rozhovory s dospelými. Neubližuje, je rád, keď s ním ktosi prehodí pár slov. Je veselý, často sa usmieva. Bolo na ňom vidno, že je šťastný, že môže ísť okolo zámku i cez mesto s Milkou a s deťmi. Je potešený z toho, že ho niekto vypočuje, že ho pochváli. Ak mala Milka radosť z tých kolíkov, čo jej minule priniesol, tak jeho radosť bola mnohonásobne vyššia. Dokázal obrovskú vec – urobiť niekomu radosť. Bol šťastný, že mal svoj skromný-veľký dar komu venovať a ten ho nielen prijal, ale dal najavo i svoje potešenie.

Jeho vývin sa vraj zastavil niekedy dávno. Rastie, ale len fyzicky. Dospel, ale nie psychicky. Napriek tomu je šťastným človekom.

V piatok sme pochovali 18 ročného maturanta. Keď som niesol jeho truhlu, premáhali ma emócie a v duchu som kričal. Možno tak, ako sa hádajú tie ryby pri tom chlebe. Presne tak som si vymieňal slová s Mišom. Vlastne… ja som počul len svoje – “Do kelu, Mišo, čo si nám to vyviedol!?”, ale odpoveď som čakal márne. V sobotu sme sa museli chytro preorientovať. Celý deň som strávil ako súčasť osláv 20. výročia vzniku nášho gymnázia. V krátkych pozdravoch a rozhovoroch s bývalými žiakmi čas sa hnal sobotou ako víchor a bol večer. A dnes? Dnes som strávil takmer celý deň v Piešťanoch. Hrali sme tam šachy. A prehrali sme. Aj ja osobne som prehral. Asi preto, aby som veľmi nespyšnel…

Večer, keď som šiel na omšu, odbočil som ešte k zámku a chvíľu šiel s Milkou, s deťmi a s Erikom. Lianka mi hovorila o veľkých rybách, Milka mi dala pusu. A Erik? Po takomto hektickom víkende je dobré, že som ho stretol. Vyrovnaného, mierumilovného a veselého chlapíka Erika s detskou dušou. Povzbudil ma. A, mimochodom, vôbec sa mu nečudujem, že sa prihovára práve Milke. Je umením dokázať človeka vypočuť, a práve tomu, by som sa mal od nej ešte učiť. A ešte niečo som zabudol – napiekla super slivkový koláč, ktorý mi po tej piešťanskej prehre tiež hojil rany 🙂