Home > rodinka, viera, život, smrť, ... > 380 km tam a späť, každý pondelok

380 km tam a späť, každý pondelok

Marek, Lianka, Oliver
Prelom rokov a takmer celé dva januárové týždne sme strávili s rodinkou na východe u mojich rodičov i svokrovcov. Na konci prázdnin sa situácia drobátko skomplikovala a náš plánovaný návrat domov 7.1. sa musel, kvôli poruche na brzdách nášho auta a nutnej oprave, odložiť až na utorok 11.1. Musel som vziať ešte dva dni voľna v práci navyše, chlapcov v škole ospravedlniť… a čakať.Situácia, keď sme čakali na objednané súčiastky, aj keď som mal byť už v pondelok v práci, ma znepokojovala. Taká neistota či sa to stihne aspoň v ten utorok, či nebudem musieť absentovať v práci a chlapci v škole ešte dlhšie… Jednoducho, v pohode som nebol. Na druhej strane táto situácia mojich školopovinných 8 ročných synov pochopiteľne vôbec nerozhádzala. V pondelky o 17-tej podvečer má môj otec, ako šachový tréner, tréningy so žiakmi. Využili sme situáciu a čas a chlapcov sme tam poslali s ním. Čosi sa vraj aj naučili. A páčilo sa im. Dedko sa im, podobne ako iným deťom, venoval s jeho typickou trpezlivosťou a s láskou. Viem o čom hovorím, aj ja som jeho odchovancom… No a chlapcom sa to páčilo. Aj dedo ich pochválil, že sú šikovní. To dalo základ Markovým úvahám. Rozhovoril sa, špekulant, pred druhým dedkom, o tom, že oni by radi chodievali na tieto tréningy. „Jedine, že by nás ocko každý pondelok vozil autom…“povedal.  „To je veľmi ďaleko, Marek“ reagoval dedko (asi 380 km). „Viem, ale mamka s ockom to nejak zariadia…“ dodal hľadiac na mňa Marek. Rozosmial ma.

Bolo by fajn, keby ich mohol dedko trénovať. To je fakt. Ale žiaľ, nejde to. A to pochopil aj Marek. Ale na tej situácii ma skôr zaujala a aj potešila iná vec. Tá bezstarostnosť chlapcov v situácii, keď už mali sedieť v škole, je určite normálna, hoci po cestovaní v noci vstali v stredu ráno a do školy sa celkom tešili. Povzbudzujúci bol však ich postoj k absolvovanému tréningu pre dedka-trénera a Markova reakcia povzbudila zasa mňa. Ocko s mamkou to nejako zariadia. Tá veta je vetou dôvery. Aj keď sám musel vedieť, že to je nemožné zariadiť, aj tak to povedal. Lebo rodičom a ich schopnostiam verí. Žiaľ, alebo možno chválabohu, skutočne nie je v mojich silách jeho prianie splniť.

Na druhej strane je tu pre nás Niekto, kto má moc splniť nám o čo žiadame. A často sme ľahostajní a svoju dôveru Mu nedávame najavo. Premáha nás v rôznych situáciách skôr zúfalstvo. Tak ako dôverujú deti svojim rodičom, tak by sme mali dôverovať Jemu. O to viac, keď Jemu ani tých 380 km nerobí problém :).

napísané pre http://nahrane.sk/

Categories: rodinka, viera, život, smrť, ... Tags:
  1. Mária Chrvalová
    Január 18th, 2011 at 01:22 | #1

    Nechce sa mi často krát veriť, že by mi mohol Boh pomôcť v tej či onej situácii. Mám svoje ruky a spolieham sa na ne. Nie je to správne, bojujem s tým… Keď som na dne, vtedy sa musím spoľahnúť na Pána, lebo mi nič iné neostáva. Prečo som taká? …malá dôvera….
    Ježišu, dovoľ mi prosím, aby som Ti mohla úplne dôverovať.
    Je úžasné, keď môžeme so svojimi deťmi navštevovať starých rodičov. Je to aj výchovné.

  2. Milka K
    Február 16th, 2011 at 09:11 | #2

    🙂

  1. No trackbacks yet.