my sme iba figurky. za nas bojuje NIEKTO iny… (zdroj: theatlantic.com)
Čakal som v rade. Naťukala do pokladne všetko, čo som mal v košíku. Zaplatil som kartou. Ako vždy, aj teraz som si kontroloval pokladničný blok. A narazil som na chybu. Oslovil som ju. “Bral som ten drahší chlieb a vy ste mi zarátali lacnejší…” Rozdiel bol iba 20 centov. Ale ja som si len odbehol z domu s kartou v ruke. Nemal som pri sebe tých 20 centov, aby som jej doplatil… Nestihla sa ani nadýchnuť, nie to mi ešte odpovedať. “Nezdržuj!” Vyblafol zo seba výčitku smerom ku mne mladý muž stojací v rade za mnou. Drzo, nervózne, nepríjemne. “Vydržte chvíľu” odpovedal som mu relatívne pokojne. Priblížil sa ksichtom ku mne a povedal vetu, na ktorú len tak nezabudnem: “Dám ti hlavu!?” Čítaj ďalej…
Keď skončilo minuloročné leto, bolo zážitkov habakuk. Našim nekvalitným foťákom som urobil pár “kvalitných” záberov, aby zostali aspoň nejaké spomienky. Ale aby som o tom voľačo napísal a zavesil sem, tak to nie. V septembri ma premohol pocit úzkosti. Možno som slaboch, ale nevedel som si pomôcť. Doľahla na mňa strata vysnívaného zamestnania a prechod na inú školu. Mnoho povinností, veľa zmien, zvykanie si po 14 rokoch na novoty a vybíjanie poistiek nie najlepším, únavným cestovaním si vyberalo svoju daň aj na mojej nechuti písať. Nevedel som sa prepnúť na dlhodobé pozitívne vlnové dĺžky a zmohol som sa len na zopár článkov. Čítaj ďalej…
Niečo odchádza a niečo zasa prichádza. V živote je to tak. S tým sa treba zmieriť. Mali sme malú princezničku. Teraz sa z nej stáva slečna. Akosi sa jej to rozhrkotalo v puse, z mliečnych zúbkov sú už rozhojdané vyskakovačky a vyberáme ich rad radom. Úsmev je samá pauza. Ale už sa tlačia náhradníci a pauzičky sa čoskoro zaplnia… Čítaj ďalej…