Aj v priebehu uplynulého týždňa som vybavil množstvo telefonátov, no jeden bol výnimočný. Veľmi ma zasiahol a ukázal mi s akým veľkým človekom žijem. Ten telefonát ma zastihol v práci. Volala mi manželka. Aj ona bola v práci. Občas sa mi, keď nemá taký zhon, ozve. Ale tentokrát to neboli bežné veci, čo mi chcela povedať. Povedala – “Práve som odprevadila Idušku…” Čítaj ďalej…
Súčasný svet od krvavého útoku na “Dvojičky” v USA krváca. Nie že by predtým nebolo problémov dosť, ale ešte jednu žilu navyše preťali teroristi. A z tej žily vyteká pokojný život a stráca sa v nedohľadne. Jeho miesto nahradil strach. Potom prišlo niekoľko menších útokov na “Západný svet”, ale boleli podobne. Aj Madrid, aj Boston, aj ďalšie. No a teraz dostala riadnu facku aj ďalšia bašta západu – Paríž. Lenže tu sa mi zdá ten útok v niečom iný. V New Yorku to nikto nečakal. Ľudia v obchodnom centre nemali o blížiacom sa nebezpečenstve ani potuchy. Možno sa teroristi vyhrážali, no toto nikto nečakal. Ani v Madride . Len tak z ničoho nič to tam buchlo. A už vôbec nie na najstaršom maratóne na svete v Bostone… Lenže v Paríži sa karikaturisti vyzuli a bosou nohou dráždili hada, ktorému stačí málo na to, aby nechal pracovať svoje ostré zuby a jedové žľazy. Čítaj ďalej…
Milujem svoju manželku. Potrebujem cítiť vôňu jej vlasov, chcem ju zovrieť v objatí. Pobozkať. To môžem. Aj na verejnosti. Lenže nemôžem čokoľvek kedykoľvek a kdekoľvek. Je niečo iné držať sa za ruky, objať sa, dať si bozk na verejnosti a prejaviť takto náklonnosť a lásku milovanej osobe a úplne niečo iné vášnivo sa pred cudzími ľuďmi bozkávať. Niektoré veci v slušnej spoločnosti predsa nepatria na verejnosť a sú súčasťou intímneho života dvoch ľudí… Čítaj ďalej…