Keď 25 rokov nestačí
Keď si odpočítam od svojho veku 25 rokov, tak sa dostanem do veku svojich synov. Vtedy to padlo. Naša kárička mala predtým daný smer. Odbočiť bolo neprípustné. Bola fádne natretá červenou farbou. Celá. Niektorí sa na nej viezli s radosťou, dokonca si vyspevovali (samozrejme len tie dovolené pesničky), iní si sami pred sebou zhodnotili situáciu tak, že prispôsobiť sa, nebrzdiť a nenavrhovať žiadnu odbočku, bolo to najlepšie pre nich aj pre ich rodiny. Ďalší sa len tak viezli a neriešili situáciu. A potom boli aj takí, ktorí niekedy ticho protestovali, inokedy sa odvážili aj zakričať hlasnejšie, že si myslia čo si myslia. Často však dostali bičom po tých papuliach od pohoničov. Niekedy jedno švihnutie nestačilo. Prišlo ďalšie a dotyčný potom zmĺkol. A keď furt vykrikoval, tak buď dostal pásku na hubu a bol pokoj, alebo to už pohoniči nevydržali a tresli tak silno, že zabili. Boli aj “blázni”, ktorým bolo tesno a chceli cez bočnice káričky vystúpiť. Bolo to riziko. Niekomu sa to podarilo. Ale iní na drôtoch nad bočnicou ostali visieť mŕtvi. Čítaj ďalej…