Marek Šefčík

Emir Sabáh Ahmad Džábir Sabáh. Viem, že to je vládca Kuvajtu. Ale to je tak všetko. Ako moslim má možno hárem, potomkov má asi tiež. A možno sa mu včera jeden narodil. Mňa to zaujíma a médiá mlčia. Aj na nete je problémom dopátrať sa napríklad k tomu, koľko tých potomkov vlastne má, aké majú mená, koľkí z nich sú chlapci… V slovenčine pomaly ani prd. Čítaj ďalej…

Keď som sa narodila, bola som maličká. To je asi normálne :). Spávala som v mojej postieľke. V takej s mrežou. Asi aby som neušla. Ale teraz už mám 4 roky a okrem dlhýýých vlasov, mám aj dlhé nohy. A postieľka mi začínala byť pritesná. Občas som svoje pohodlie vylepšovala tak, že som zaparkovala medzi mamkou a ockom v ich veľkej posteli. Mama sa síce furt sťažovala, že je nevyspatá, lebo sa mi musí uhnúť a spí na krajičku postele, ale otec, ten spí jak drevo a neuhne ani o centimeter. Vlastne aj on si občas posťažoval, že lepšie je zobudiť sa ráno na budík, ako na to, že ho niekto (to akože ja) kopne do hlavy! Možno aj tieto kopance primäli otca a mamu k tomu, aby sa situáciu rozhodli riešiť.

Tento mesiac sa to podarilo zrealizovať. Moji dvaja bratia dostali poschodovú posteľ a mne ostala tiež jedna veľká. Celú detskú izbu sme premenili ako v rozprávke. Hovorím “sme”, lebo aj ja som pomáhala. Dedko, babka a aj ockov brat Matúš prišli na pomoc. Najskôr sme sa “vyšantili” na stenách. Všetko dolu, až po panely. Strop, steny, podlaha, všetko malo byť nové… Prilepím tu aj niekoľko fotiek. Všade bol bord neporiadok…

Čítaj ďalej…

Dnes je slávnosť svätých Cyrila a Metoda a okolo toho sa už pohovorilo a popísalo, v ostatných dňoch, neúrekom. Súvisí to s jubileom, ktoré pripadlo práve na tento rok. 1150 rokov od ich príchodu na naše územie… Čítaj ďalej…

Z Trnavy, z VUCky nám do schránky občas vhadzujú nejaký časopis. Viete, niektorí ľudia nesurfujú po nete, iní vôbec nevyhľadávajú regionálne správy z ich kraja, ďalší majú radosť, keď niečo príde “zadarmo” do poštovej schránky (okrem letákov, samozrejme). No a všetci sme ochudobnení o správy o tom, čo naši volení predsavitelia z vuciek vlastne robia. Občas ich vidíme, ako sa ukazujú tu a tam na kulturnych, športových, alebo spoločenských akciách, ale to je málo. Ešte to chce nejakú tu fotečku, či správičku aj v tlačenej podobe. Keď minule došlo jedno číslo tohto časopisu, moji chlapci ho ihneď zaniesli Lianke so slovami “Tu máš, čítaj si, to je tvoj časopis!” Ako na to prišli, tomu som nerozumel ani ja. A ich vysvetlenie bolo skutočne úsmevné… Čítaj ďalej…