Marek Šefčík

Teraz, možno viac ako inokedy, pozeráme telku. Nie je problém vo večerných hodinách naraziť na šťavnatý krvák. Najčastejšie americký. Napríklad taká Markíza to furt v predstihu reklamuje, že – Akčný piatok na Markíze! Pozriete si občas nejaký akčňák? Niekedy som to tiež pozerával… Aký máte pri takých filmoch pocit? Vložíme sa do roly tých dobrých, vlastne sme ich fanklub. Trpia. Najskôr je hlavný hrdina v úzkych. Má problémy, mučia ho, či mu siahnu na rodinu. Berú mu to najdrahšie čo má. Je to čas masírovania nášho mozgu, v ktorom sa rozochvievajú strunky s menom nenávisť. Vibrujú, vibrujú, stále silnejšie a silnejšie. Potom prichádza zlom. Náš favorit je akoby zázrakom vytrhnutý z pazúrov zla a začína druhá fáza. Dôsledkom prudko chvejúcich sa struniek nenávisti, prebudí sa struna pomsta. Tá je potom neudržateľná… Za nášho jasotu prichádza zadosťučinenie, keď hlavný hrdina, s mocou nevídanou, likviduje nielen svojho, ale už aj nášho nepriateľa. Efektne, bombasticky, štýlovo, s úrokmi. My tlieskame a pri záverečných titulkoch cítime spokojnosť s tým, že, aspoň vo filme, spravodlivosť zvíťazila…

Čítaj ďalej…

Keď sme ako deti ráno rozlepili oči, v dverách detskej izby sme zbadali nášho otca, ktorý nám rok čo rok 24.12. vinšoval a naučil to aj nás:

“A ja vam vinšujem na tu svatú viliju,

žeby vam Pán Boh dal druhej dočekac,

s menšima hrichami, s večšu radoscu, s Božu miloscu,

hojnejšich, spokojnejšich a zdravšich rokoch še dožic jak sme prežili,

a po časnym živoce slávu nebesku, korunu anjelsku obšahnuc mohli.”

A my sme odpovedali: Daj to Pane Bože. Potom sme sa pobrali k najbližším príbuzným a vinšovali aj im.

Tento vinš neposielam len príbuzným na východ, ale všetkým svojim čitateľom vinšujem, v zmysle hesla “Tradície otcov zachovaj nám Pane”, rovnako.

O hodinku sú tu Vianoce. Teda vigília, deň pred narodením Ježiša Krista. Mnohí z nás nakupujú, zdobia, upratujú. Chcú, aby bolo všetko pripravené. Podľa tradícií, podľa nášho gusta, tak, aby sa rodinka cítila čo najlepšie. Aj počasie naznačilo, že by mohlo byť v najbližších dňoch bielo. Na sane to asi ešte nebude, ale na doladenie atmosféry by to stačiť malo. Dnes boli u nás detičky troška dlhšie hore. Zdobili sme stromček. Náš malý špuntík cupkal okolo mňa. Čítaj ďalej…

Hrmenie utíchlo, blesky sa tiež umúdrili, aj lejak prešiel. Kde tu ešte spadne nejaká kvapka… Zdalo by sa, že vzduch by mal byť čistejší, dýchať by sa malo ľahšie. Opak je však pravdou.

Slovenskí lekári a ich odbory vyhrotili situáciu do maxima. Keď vláda povoľovala a postupne plnila ich požiadavky (lebo sa chcela dohodnúť a prijať rozumné kompromisné riešenia), zostala pritlačená k múru aj pri tej poslednej – pri navýšení platov. Hlaveň pištole pritom mierila priamo na bezbranného pacienta. V tejto situácii sme, okrem iného, zistili, že máme prezidenta. Ten sa pokúšal niečo riešiť vyhlásením núdzového stavu a chcel tak donútiť lekárov pracovať. Fandil som v tej situácii, na kyslíkový dlh dosluhujúcej, padlej vláde, aby necúvla. Uvedomoval som si, čo sa deje v nemocniciach, vedel som, že pacient trpí. Napriek tomu som dúfal, že, po odhalení podstaty štrajku lekárov, keď bolo jasné, že im ide o ich vlastné peňaženky, vláda necúvne. Čítaj ďalej…