Marek Šefčík

Dnes sa to konečne stalo skutočnosťou. Na tento deň sme čakali dlho. Niekto by mohol protestovať a vyjadriť presvedčenie, že pravý opak je pravdou, že sme sa dočkali nečakane rýchlo. Sú dni, ktoré sú všedné a jediné, čo si z nich pamätáme je to, že boli. Ale sú takzvané pamätné dni, ktoré si zapamätáte veľmi jednoducho, pretože sa nad nimi týči maják dôležitosti. A stále, keď hodíte pohľad do minulosti, zazriete to blikajúce svetlo. Čítaj ďalej…

A potom sme vystihli v jednu sobotu super počasie na turistiku. Keď si dobre pamätám, tak minulé leto nás turisti babka Janka s dedkom Jankom vzali na Branisko k “Diablovej džure”. Boli sme tam, kde sa do kopca riečka vlieva a stráca sa v tej “džure” a potom sme prešli na opačnú stranu hory, kde je ďalšia diera, z ktorej sa voda vo forme vodopádu, dostáva do údolia. Tento rok sme sa od “diablov” dostali do “raja”. Dobrý posun. Povedala by som, že smerom k lepšiemu :). Takže čakal na nás Slovenský raj so svojimi krásami. Bolo jasné, že v ten jeden deň nestihneme toho veľa, no stihli sme dosť na to, aby sa dalo hovoriť o peknom zážitku. Vláčikom sme sa odviezli do Smižian, odkiaľ sme peši pokračovali k nášmu cieľu. Oco s dedom vybrali Tomašovský výhľad. Mali sme vystúpiť  hore, pokochať sa nádhernou scenériou a potom sa popod Tomašovský výhľad, popri rieke Hornád dostať späť na vlak do Smižian. Výpravu viedol dedko s babkou a členmi výpravy boli okrem mňa ešte Oliver, Marek, Timka, Alex, ich mamka teta Aďa, Nina, mamka a ocko. Mali sme aj dosť cukríkov, ktorými som zamestnávala svoj jazýček. Aj zopár malín a lesných jahôd sme našli…

Čítaj ďalej…

Len čo sa začali letné prázdniny, začala sa aj naša rodinná dovolenka. Najskôr mama balila, balila a balila, čo prezrádzalo jediné – že necestujeme len na pár dní. Tešila som sa na vláčik, dedkov, babky. Aj Oliver sa tešil, aj Marek, aj ocko a asi aj mamka. Ale tá mala plnú hlavu balenia, balenia, balenia. Veď na pláne boli rôzne návštevy, turistika, kúpanie, ale aj parádenie sa. Ja a mamka sme dievčatá a musíme byť predsa ako princezničky z rozprávky. Ešte som večer chvíľku pózovala fotoobjektívu mojej mamičky…

Čítaj ďalej…

Hovorí sa, že starí ľudia sú rovnakí ako deti. Dá sa s tým súhlasiť. Detské vrtochy, ale možno aj problémy s chodením, či, ako sa hovorí ťažkosti s udržaním myšlienky a moču, sa nám, v starobe vrátia. Jeden zabúda, iný je podráždený, ďalší často plače, alebo si rád a dlho pospí aj počas dňa. Takí budeme a nedá sa tomu vyhnúť. Ale nie o tom som chcel… Keď sa dieťa učí chodiť, rozprávať, rozlišovať tie “vyškerené” ksichty okolo seba, má radosť z každej drobnosti, ktorú dostane. Nepýta sa, koľko eur ste za to vysolili a vlastne ani netuší, že má meniny, alebo prvé narodeniny… Čítaj ďalej…

Keď som úspešne ukončil prvý ročník na základnej škole a užíval som si prázdniny, júl sa prehupol do augusta. Vlastne tak sa to deje počas každých letných prázdnin až do dnešných čias, ale vtedy sa príjemný júl prehupol do nepríjemného augusta. A nešlo o počasie. Moji rodičia mali naplánovanú zdravotnú dovolenku s mojim mladším bratom Róbertom k moru a ja s druhým bratom sme boli v tom čase na prázdninách u našej prababky. Ďaleko sme sa sťahovať nemuseli. Len na vyšný koniec dediny. Prababka nám dobre varila i piekla perfektné beľuše, škvarkové pagáče. Čítaj ďalej…