Jedna generácia odchádza z aktívneho života, druhá nastupuje a tretia sa práve rodí. Každý z nás, ktorí sme v produktívnom veku, mal viac či menej vydlaždenú cestu k vzdelaniu, kariére, úspechu, práci tou predošlou generáciou. A tak je to vždy. Nebyť tých pred nami, ich lásky, ich práce vo výchove, ich investície do svojich detí, by sme neboli tam, kde sme. To budeme tiež odovzdávať svojim deťom a tie zasa tým svojim… Čítaj ďalej…
matka tereza (SITA)
Na vysokoškolskom internáte bývali spolu dvaja študenti matematiky. Jeden “žil naplno” svoj vysokoškolský život. Alkohol, ponocovanie,… “voľnosť” snáď vo všetkom, na čo mohol pomyslieť. Ten druhý žil síce naplnený radosťou, ale troška ináč. Čas od času si zašiel aj do prírody, aj na omšu do neďalekého kostola. A kamarát sa mu smial. Uťahoval si z neho. “Si blázon, že si “neužívaš” všetko, čo život ponúka…” Raz, keď sa tak o tom bavili, začal ten druhý kresliť ceruzou na stôl. Najskôr nakreslil kratučkú úsečku. Pozrel na kamaráta a zabodol ceruzu do koncového bodu tej úsečky. Ťahal tentokrát polpriamku. Keď sa dostal po dlážke až k dverám, zahlásil – a tú polpriamku by som mohol ťahať do nekonečna. Úsečka, tá kratučká úsečka je môj pozemský život. Začal a skončí. V bode smrti. Tam začína iný život. Večný. Má začiatok a potom nekonečnú dĺžku. Som ochotný obetovať všeličo, aj celú tú úsečku kvôli večnému životu. Čítaj ďalej…
Dovolenkové obdobie sa pomaličky vyparuje hoc ešte v ovzduší cítiť jeho príjemnú vôňu. Ešte chvíľočku tu bude s nami leto, ešte týždeň, dva majú školy na prípravy a potom to začne. Školské “úle”, v ktorých každá včelička nájde tú svoju úlohu a s odhodlaním sa pustí do jej plnenia. Medzi včeličkami, ako ináč, nájdu si svoje miesto aj trúdy, ktorým práca až tak nevonia… ale to je budúcnosť. Vrátim sa ešte do hrúceho leta. Pamätám si, keď som začal učiť v Šaštíne na Gymnáziu, dostal som hneď tretiakov ako triedny. Prišlo leto a ja som im navrhol výlet na východe Slovenska. Pozval som ich do mojej rodnej obce pod Spišským hradom. Bol to perfektný výlet, na ktorý spomínajú oni aj ja. Keď sme cestovali vlakom na východ a prechádzali sme okolo krásnych Vysokých Tatier, jeden z nich, Skaličan Laco, vytiahol z vrecka pas. “Načo ti je pas?” – opýtali sa ho spolužiaci. “Kdyby se východ od ostatní části odtrhel, aby se moch vrátit domú.” – odpovedal do smiechu ostatných Laco v rodnej Záhoračtine.
Často ostatná časť Slovenska pozerá na východ krajiny ako na iný svet. A on aj je iný. Áno, je tam väčšia nezamestnanosť, menej príležitostí zamestnať sa, je tam redšia sieť kvalitných ciest, viac badateľná chudoba. K tomu všetkému sa pridali aj povodne, ktoré mnohým vzali to posledné čo mali.
Napriek tomu si myslím, že na východ možno byť aj hrdý. Ja som sa tam, pod najväčším hradom v Strednej Európe, narodil a srdce mi stále poskočí, keď okolo tej dominanty prechádzam… O rovine tam niet ani chýru ani slychu. Krásne hory, kopce, lesy. Nielen Tatry, ale aj Slovenský raj, či blízke Branisko, Levočské vrchy, …
Čítaj ďalej…
Také ortopedické mal...
Výťah. Taká búdka, v ktorej sa človek zdržiava len nevyhnutný čas. Keď cestuje. Nie horizontálne, ale vertikálne. Výťah. Izba, v ktorej sa stretávate so susedmi na pár sekúnd. Dnes som stretol niektorých takých i onakých…
Z výťahu na prízemí vystúpili dvaja ľudia. Noví susedia. Z najvyššieho poschodia. Zhodou okolností tmavšej pleti. Možno nie podstatná vec, ale pre tento článok áno. Oni vystúpili a do tohto veľkého nákladného výťahu sme sa natrepali my. Ja, moje tri deti, ešte susedka a mladý sused so psom. Myslel som, že chvíľu “pocestujeme”, pozdravíme a rozídeme sa. Ale vo výťahu sa odohral aj krátky monológ toho asi 20 ročného psovoda. “To čo to tu máme za návštevníkov? Preháňajú sa tu… O chvíľu ich tu bude toľko…” Tento “sympaťák”, ktorý narážal na tých, ktorí pred chvíľkou vyšli z výťahu, mal vyholenú hlavu, ortopedické topánky :), oblečené biele tričko a na ňom čiernu vestu. Na rukáve tej vesty znak i nápis Slovenská pospolitosť a na chrbte pozdrav Na stráž! Všetko toto som si všimol, keď vystupoval z výťahu…
Môj pocit v tej chvíli bol jasný – Ja sa bojím skôr jeho a nie ich. Bŕŕŕ…
Jedna generácia odchádza z aktívneho života, druhá nastupuje a tretia sa práve rodí. Každý z nás, ktorí sme v produktívnom veku, mal viac či menej vydlaždenú cestu k vzdelaniu, kariére, úspechu, práci tou predošlou generáciou. A tak je to vždy. Nebyť tých pred nami, ich lásky, ich práce vo výchove, ich investície do svojich detí, by sme neboli tam, kde sme. To budeme tiež odovzdávať svojim deťom a tie zasa tým svojim… Čítaj ďalej…
