Ak chceme dôstojne žiť a uživiť svoje rodiny, potrebujeme sa nejako dostať k peniazom. Povedzme, že na to chceme ísť legálne.
Prvá možnosť (relatívne pomalá , ale celkom bezpečná): práca a zaslúžená odmena za ňu.
Druhá možnosť (pre odvážnejších): hazard a pád, alebo pekná kôpka v tom najlepšom a najzriedkavejšom prípade.
Tretia možnosť (niekedy sa kryje s druhou): podnikanie. Čítaj ďalej…
Pred Vianocami nám poštárka doručila aj pozdrav od uja a tety. Otvorili sme obálku a v nej SME.
Presnejšie tam bola taká karta, na ktorej sme sa dočítali toto:
Darčekový poukaz na predplatné denníka SME pre Marek Šefčík s manž. venuje Pavol Petrek.
A na opačnej strane:
Veríme, že denník SME bude pre Vás príjemným a užitočným spoločníkom v roku 2009. V prípade akýchkoľvek otázok, resp. problémov ohľadne doručovania denníka SME sa môžete s dôverou obrátiť na zákaznícku telefónnu linku denníka SME na čísle 02/59233411. Prajeme Vám pekné Vianoce a šťastný Nový rok 2009! Čítaj ďalej…
Dnes poobede sa ozval zvonček v našom byte. Otvoril som dvere a … dievčatko.
Viete, existujú také skrinky, alebo šperkovničky, ktoré keď otvoríte, začnú hrať nejakú melódiu. Presne toto sa stalo teraz nám. Len melódia nebola trápne umelá, ale krásne ľudská. To dievčatko spievalo jemným hláskom krásne koledy, aké som ešte nepočul. Jednoducho a predsa teplo oblečené, na hlave čapica z vlny, v jednej ruke igelitka, v druhej prázdny pohár, do akého sa zavárajú kompóty.
Na “atrakciu” sa pribehli pozrieť aj Oliver s Markom. Aj im sa páčila. Dospievala pieseň, nadýchla sa a chcela spustiť ďalšiu. Pohladil som ju po čapici a opýtal som sa – “Ako sa voláš?” “Laura” – odpovedalo príjemným hláskom dievčatko. A stále sa smialo. Aj keď spievalo. “Počkaj chvíľu”- poprosil som ju a zbehol som pre nejaké ovocie. Milka mi medzitým ešte nachystala sladkosti. Toto zhltla jej igelitka. Potom som vybral niekoľko eurocentov, ktoré zazvonili v dovtedy prázdnom sklenenom pohári v jej ľavej ruke. Čítaj ďalej…
Prehupli sme sa z jedného do druhého. Zo starého do nového. Z dvetisícôsmeho do dvetisícdeviateho. Aj my sme to zaregistrovali…
Opäť nespala. Vyzval som ju na tanec. Podobne, ako som kedysi, na istej dedinskej zábave, prvý krát vyzval do tanca jej mamu. Vtedy som ešte nemal tušenia, že v roku 2008 na Silvestra o pol noci budem tancovať so svojim tretím dieťaťom. Zaspomínal som si. Aj na to, ako sme si vtedy zatancovali jeden slaďák a ona odišla domov. Musela ísť. Až po tej tancovačke 17.4.1995 som začal zisťovať s kým som to vlastne tancoval a koľko má vôbec tá kočka rokov… Čítaj ďalej…
