Tukosval I.
zebra
travelorg.blog
|
Autá do kruháča, autá von z kruháča, autá sem, autá tam. Moja ľavica vystrelila na znamenie, že plánujem v blízučkej budúcnosti vstúpiť a skrížiť tým autám cestu. Škoda Fábia odetá do šedej metalízy, chystajúca sa vstúpiť do kruhového objazdu, zastavila a ja som rezkým krokom vstúpil. Cez jeden pruh, potom malý ostrovček a poďho znova na zebričku. Jedna zebra, druhá zebra a … chvála Bohu, že mám len deviatky nohy. Lebo keby som mal jedenástky, tak už mám plutvy. Z kruháča auto snehovej farby nepribrzdilo, ale naopak, ešte pridalo plyn a trafilo medzierku medzi chodníkom a mnou. Tesne. Zahnal som sa v ľaku pravou rukou zhora nadol a vyletelo mi z úst – Kurnikšopa! Pokračoval som potom v ceste no videl som, že sneháčik prudko pribrzdil. Otočil sa na ceste a vrazil nazad do tej kruhovej križovatky. Obišiel ju a zastavil na parkovisku. Otvorili sa dvere a vystúpil ten polovodič. Keď som ho zbadal ako si to namieril valivým krokom priamo ku mne, pochopil som ktorá bije. Mimochodom, ospravedlňujem sa tomu autu, za všetko nepekné, čo som o ňom popísal. Ten sneháčik za to nemohol…
Dovalila sa ku mne tá kombinácia tukov a svalov (tuky som napísal ako prvé, pretože jednoznačne prevažovali) a začal …
“Co búchaš po tom aute?”
“Ja som sa len zahnal, auto som netrafil… ”
“Co chceš?” – položil mi ten do pol pása holý chlap ďalšiu zmysluplnú otázku.
“Ja že čo chcem? Ja som spravil chybu, alebo vy? ”
“Co sa tam trepeš do tej cesty?”
“Čo tu na mňa hulákate? Bol som na prechode a mal som prednosť. A my sme si kedy potykali?” pri tejto vete, keď jeho ksycht bol asi 30 centimetrov od môjho a škerili sa na mňa tie jeho nevkusné zlaté zuby som si naplno uvedomil nebezpečenstvo…
Ešte zahlásil “Ti jednu …” a ja som furt navonok nejavil známky strachu a nestiahol som sa. Namiesto toho som prilial olej do ohňa vetou “Aaaa, tak rozum máme v svaloch.”, pričom som si uvedomil, že keby mne, málo cez sedemdesiat kilogramovému chacharovi, uťal jednu cez hubu tento tehotný chlap bez podprsenky, tak na bratovej svadbe o týždeň, by som bol poriadne zmaľovaný. Napriek skrývanému strachu o svoj ciferník, som neustúpil.
“Len ma skúste udrieť…” zahlásil som a ešte som nahlas prečítal značku jeho auta. Nepočítal som s tým, že to spolkne tak ľahko, no nejakým zázrakom sa rozhodol, že to nechá tak. Ešte čosi utrúsil popod nos, nasadol do chudáka sneháčika a odfrčal.
Nemusel som sa zahnať, mohol som byť ticho, mohol som zdrhnúť. Tieto hlavohrude práve toto chcú. A my sa ich často bojíme. Neukážme strach a postavme sa im. Na ceste urobil chybu on. Napriek tomu bol presvedčený, že ja sa mu nemám pchať do cesty. Jasné. Všetci zalezme, stiahnime sa, lebo práve prechádza jeho veličenstvo kráľ Tukosval prvý. Prd. Neuhnem!