Jedno mesto

Pre nich tá udalosť znamenala len toľko, že pred ňou boli tí, ktorým nič nechýbalo a keďže po nej neboli právoplatne menovite odsúdení, ale zvrtlo sa to len na akúsi všeobecnú vinu, tak viacerí z nich využili ponovembrové udalosti na to, aby prehodili výhybku na rovnejšiu koľaj bez prekážok a zneužili slobodu podnikania v svoj prospech. Privatizovali firmy, dostávali sa k ešte väčším majetkom, ako mali predtým a … znova im bolo (je) „dobre“.
Ten či onen politický väzeň bol očistený, vyšiel z basy, potľapkali ho ľudia po pleci, ale… nemal ani zďaleka takú štartovaciu čiaru v slobodnej krajine, ako tí, odchovaní na červenom mlieku. Bol šikovný, inteligentný, osobnosť na morálnej výške. Nemal však napríklad potrebné vzdelanie, lebo študovať nemohol, chýbal mu dosah na vyššiu spoločenskú pozíciu.  Áno, morálne a čistotou svedomia bol ďaleko pred nimi, ale pre nich tieto veci nie sú žiadnymi hodnotami.

Ak by mohli, ihneď by ten sviatok zrušili. Taký sviatok im vôôôbec netreba. Lenže nemôžu. To už nejde.
Pozeral som si nejaké diskusie, zazrel som galavečer k výročiu, iné programy, vyhlásenia politikov. Mne bolo trápne za nich. Keď sa premiér zo strany, ktorej líder je prototypom tých, ktorí si November nevšimli, vtedy komunista, teraz sociálny demokrat, vyjadruje a trepe niečo o demokracii, o slobode, cítiť z toho naučené frázy a nulovú hodnotu. Keď premiér susednej krajiny, bývalý eštebák, sedí v hľadisku a tlieska, keď povedľa sedí bývalý komunista exprezident našej krajiny, je mi trápne za nich.

Kde sú teraz oni a kde sú tí, ktorí pred Novembrom znášali ťažké jarmo ich žalárov, ich prenasledovania, ich krutosti a povýšenectva?

Nie, u nás sme sa s tým nevysporiadali krvavo, ako napríklad v Rumunsku, kde prezident Ceausescu s manželkou bol postavený pred múr a surovo zastrelený popravnou čatou. My sme sa s tým vysporiadali „nežne“. Netvrdím, že to nebolo správne, pretože odmietam násilie, ale pýta si to dnes svoju daň. Milan Kňažko sa vyjadril, že mali byť vtedy jednotlivci odsúdení a možno aj po pár mesiacoch amnestovaní a prepustení. Čo by sa zmenilo? Bola by  jasne pomenovaná vina i vinníci. Toto sa však nestalo. To vníma herec a tribún Novembra, ako chybu.

V meste, kde žijem, je už 13 rokov primátor, ktorý patrí do skupiny „Novembersinevšimli“. Mesto Holíč robí nemálo akcií počas roka. Strašidlá, Mestský okruh pretekov motoriek, motoristické burzy, Svätomartinský jarmok, Tereziánske dni a mnoho ďalších akcií situovaných predovšetkým na Zámku. Lenže k 17. novembru, k 30. výročiu tejto mimoriadne významnej udalosti v našich dejinách, mesto neusporiadalo žiadnu väčšiu akciu. Jednoznačne to súvisí s tým, že človek, ktorý bol s tými „správnymi“ ľuďmi predtým a tiež potom, si November tiež nevšimol. Cez mečiarovské HZDS viedla jeho cesta do Novej demokracie a tak až do kresla vícežupana, potom s podporou Smeru vyhral ďalšie voľby na primátora a keď pred minulými komunálnymi voľbami vyhlasoval, že on nie je politik, ale menežér, ktorý odpolitizoval Mestský úrad (lebo po vražde novinára už nebolo vyhovujúce paktovať so Smerom), tak dnes už je znova všetko inak a čaká ho miesto na kandidátke kapitánovej SNS, do ktorej priazne sa vopchal vstupom do strany a tiež zorganizovaním snemu SNS v Holíči.

Títo ľudia sa nezastavia pred ničím a nikým. Holíčania sú názorovo rozpoltení, ale prúdy sú jasne dané, jasne vyhranené. Ak nereflektuje na 30. rokov boja za slobodu a demokraciu primátor mesta, spí s ním, až na výnimky, aj celé mesto. To mesto sa ešte stále bojí byť iné, ide na snem vládnucej SNS, lebo má strach konať ináč.

Lenže predsa tu existuje aj druhý prúd. Existuje aj alternatíva k tým, čo si „nevšimli“. Nebojíme sa, lebo sme slobodní. Zorganizovali sme diskusiu s Františkom Mikloškom, Eugenom Kordom, Františkom Neupauerom. Prví dvaja mali dočinenia s bývalým režimom a zločineckou ŠTB, keď stáli na opačnej názorovej strane. A nebolo to ľahké. Ten tretí, ako historik, veci odkrýva a mapuje a vyjadruje sa tvrdo tiež proti režimu totality, ktorý sme zažívali. Všetkých ich spája to, že si „všimli November“ a tešia sa z nadobudnutej slobody. Verím, že je množstvo ľudí aj v Holíči, ktorí zmýšľajú podobne. Niektorí viac otvorene a nebojácne, iní skôr v skrytosti.

V susednej Skalici, kde pracujem, je to iné. Na námestí, pred gymnáziom, veľké, sčasti aj edukačné plochy, ktoré vznikli v spolupráci VÚC Trnava, hlásajúce odkaz VPN, vysvetľujúce, čo sa tu pred 30 rokmi dialo. Mesto usporiadalo koncert Missa Karel Kryl revival, diskusiu so spisovateľom Ľubomírom Feldekom (aj o slobode),…

Propagácia trebárs pivných slávností si vyslúži každoročne nemalú propagáciu. Oslavy, alebo nejaké akcie z príležitosti 30. výročia „Nežnej“, sa propagácie nedočkali. V Holíči určite nie. Z jednoduchého dôvodu. Lebo sa z iniciatívy mesta nekonali. Sme týždeň po sedemnástom, ktorým žila intenzívne naša krajina. Ale nie celá. Niektorí si nevšimli… Na stránkach mesta, alebo v mestských médiách budete darmo hľadať niečo výrazné, čo bi bilo do očí a povedalo – „Áno, aj Holíč sa hlási k odkazu Novembra.“ Kdeže! Nie slobodní, ale skôr zlomení mocnými… Možno by sa žiadalo povedať „hanba“. Ale nie, nie je to hanba. Skôr len obraz jedného jedenásťtisícového mesta na západných hraniciach jednej slobodnej krajiny v srdci Európy…

(fotky som nafotil v susednom meste 🙁 )

 

(Článok napísaný pre fb stránku Holíčske noviny.)

Categories: politické komentáre, kritika Tags:
  1. Ladislav zo Skalice
    November 24th, 2019 at 11:30 | #1

    Marek Milke prajem všetko dobré z príležitosti jej dnešných menín.

  2. Ladislav zo Skalice
    November 29th, 2019 at 17:20 | #2

    Marek pozdravujem všetkých. Ja politike nerozumiem a ani neviem kto a prečo ju vymyslel. Napr. starí Čínˇania alebo Sumeri či Inkovia ,

  1. No trackbacks yet.