Keď 25 rokov nestačí
Keď si odpočítam od svojho veku 25 rokov, tak sa dostanem do veku svojich synov. Vtedy to padlo. Naša kárička mala predtým daný smer. Odbočiť bolo neprípustné. Bola fádne natretá červenou farbou. Celá. Niektorí sa na nej viezli s radosťou, dokonca si vyspevovali (samozrejme len tie dovolené pesničky), iní si sami pred sebou zhodnotili situáciu tak, že prispôsobiť sa, nebrzdiť a nenavrhovať žiadnu odbočku, bolo to najlepšie pre nich aj pre ich rodiny. Ďalší sa len tak viezli a neriešili situáciu. A potom boli aj takí, ktorí niekedy ticho protestovali, inokedy sa odvážili aj zakričať hlasnejšie, že si myslia čo si myslia. Často však dostali bičom po tých papuliach od pohoničov. Niekedy jedno švihnutie nestačilo. Prišlo ďalšie a dotyčný potom zmĺkol. A keď furt vykrikoval, tak buď dostal pásku na hubu a bol pokoj, alebo to už pohoniči nevydržali a tresli tak silno, že zabili. Boli aj “blázni”, ktorým bolo tesno a chceli cez bočnice káričky vystúpiť. Bolo to riziko. Niekomu sa to podarilo. Ale iní na drôtoch nad bočnicou ostali visieť mŕtvi.
Takže nech už to bola kárička, ktorá smerovala kamkoľvek, atmosféra na nej bola strašná. Ľudia nevedeli komu môžu veriť, niektoré otázky, ktoré sa v ich vnútri vynárali, museli byť udusené… Za čo si sedel 15 rokov? Za nič! Blbosť, za nič dávali 10 rokov. Tento krátky vtip vyjadruje stručne atmosféru a absurdnosť, ktorá panovala na káričke…
Potom sa niečo stalo. Práve vďaka utrpeniu tých, ktorí mali pásky cez huby, ktorí dostávali rany bičom, vďaka obetiam tých, ktorí zostali na drôtoch, vďaka odvahe tých, ktorí káričku so šťastím opustili, sa podarilo vytvoriť tlak na pohoničov. Tí rezignovali a predali opraty iným. Ale nie všetci… Za to, čo vykonali sa im ani nič nestalo a bolo im “nežne” prepáčené. Potom už kárička odbočila. Raz sem, raz tam. Bola dokonca premaľovaná na rozličné iné farby. Začali sa na nej striedať pohoniči, aj takí, ktorí neváhali znova udrieť bičom, aj takí, ktorým sa predsa len najviac páči červená farba. Bočnice sa znížili, drôty tam už nie sú. Ale ľudia sú ľudia. Majú chyby. Mnohí túžia po možnosti viesť káričku až tak, že sa nepozerajú na prospech iných, len na svoje záujmy. Chudák kárička sa zmieta v spleti ciest a cestičiek. Spokojnosť? Nie. Nemyslím, že sú cestujúci spokojní. Áno, nedá sa to porovnať s tým, čo bolo, ale predsa je k spokojnosti veľmi ďaleko. Sme to my ľudia, ktorí sme zodpovední aj za vzhľad, aj za smerovanie toho, na čom sa vezieme.
Je mi však smutno aj po ostatných voľbách. Niečo sa podarilo, niečo naopak nie. Ja by som si predstavoval situáciu, kde pohonič je sluhom a spoločné dobro je preňho najdôležitejšie. Lenže kárička naložená dobrom je iba ideál. Ak sa však nebudeme usilovať o priblíženie sa k nemu, tak nikdy nenájdeme tú správnu cestičku… Mám oči otvorené, zaujímam sa o veci verejné, aj o komunálnu politiku a mrzí ma, keď vidno prospechárstvo, keď jeden človek zneužije druhého na svoj profit, keď sa ľudia ženú bezhlavo za funkciami len kvôli svojmu vlastnému egu a prospechu, keď si ľudia neprajú dobro navzájom, závidia si…
Nechcem návrat na káru, ktorá bola jednofarebná, ani na takú, kde človek iného človeka nezaujíma. Nechcem káričku, na ktorej panuje atmosféra strachu a nechcem aby to bolo tak, že za kritický názor nasleduje prevalcovanie protivníka hrubou silou.
Milujem slobodu. Sloboda je možnosť rozhodnúť sa konať dobro. Možnosť povedať pravdu. A túto možnosť by som chcel pre každého človeka bez rozdielu s tým, že nemusí mať strach z odvety mocných. 25 rokov nestačí. Ešte poďme, ešte to ťahajme. Snáď raz…
