Peter: Dobre, Pane, píšem si blon-ďák.

Boh: Zuzane z Popradu, čiernooké dievčatko.

Peter: Mám to. Diev-čat-ko.

Boh: Milke z Bijacoviec, dvojčatá. Chlapcov.

Peter: Dvojčatá?

Boh: Áno. Neboj sa, zvládne to.

Peter: Dobre teda. Dva-ja chlap-ci na-raz.

Boh: Katke zo Skalice, postihnuté dievčatko.

Peter: Čože?

Boh: Dobre si počul. Postihnutú dcérku.

Peter: Pane, veď je to žieňa, ktoré Ťa nadovšetko miluje. Nikdy nikomu neublížila. Ba naopak. Pracuje v domove dôchodcov a príkladne sa o tých ľudí stará. Rozdáva im radosť a oni ju majú radi. Tak sa teší na svoje prvé dieťa a Ty jej chceš spraviť toto? Prečo práve ona, Pane?

Boh: Lebo práve ona je dosť silná na to, aby to dievčatko vôbec prijala. Ona je dosť trpezlivá na to, aby ju čo najviac naučila. Ona je dosť vytrvalá na to, aby to nevzdala. Ona má dostatočne veľké srdce na to, aby to dieťa zaliala svojou láskou. Ona má zdravú dávku egoizmu na to, aby žila plnohodnotný život a dbala aj o seba. Práve ona je tá, ktorá bude pre svoje okolie obrovským povzbudením. Ona to všetko hrdinsky zvládne… A teraz už píš, Peter. Kat-ke po-sti-hnu-té diev-čat-ko.

Peter: Dobre, Pane… Čítaj ďalej…