Marek Šefčík

Cestovával som dva roky hore-dolu naprieč Slovenskom. Rýchliky na trase Bratislava – Košice sú v istých chvíľach konzervy, do ktorých niekto obúvacou lyžicou natlačil ľudí ako sardinky. V prípade vyššej teploty ovzdušia netreba žiadne prísady. Sú automaticky “vo vlastnej šťave”. Pravidelne v piatky z Blavy na východ a v nedele večer nazad. Začiatkom a koncom Vianoc a Veľkonočných sviatkov je ten problém ešte vypuklejší. Ak by boli vagóny gumené, tak by boli napuchnuté na prasknutie tak, že by si dva oprotiidúce vlaky zavadzali a museli sa obchádzať jedine vo viackoľajovej stanici. Asi tak 3 – 4 koľaje jeden od druhého… Možno sa situácia za tie roky zmenila, ale myslím, že rapídny posun k “prevzdušneniu” konzerv sa nekonal.

…aj o takýchto cestovných stresoch sú Veľkonočné sviatky. My sme sa tomu ale aj tento rok vyhli a som rád, že moje “sardinky” mám pekne pohromade doma. Atmosféru Veľkej noci, obradov vzkriesenia s ohňom, paškálom, slávnostnými spevmi a elektrizujúcou radosťou z Kristovho víťazstva som  si užíval. Vlastne užívam. Všetku tú atmosféru mi umocnila ešte iná udalosť – pán Gusto, s ktorým sme v januári mali autonehodu, sa tiež objavil na obradoch Bielej soboty. Príbuzní ho priviezli na vozíčku. Aj v nedeľu. Mal som veľkú radosť (a bolo jasné, že nie len ja) z toho, že je opäť medzi nami a že mu je omnoho, omnoho lepšie…

Obrady v sobotu začali o pol ôsmej večer, trvali viac ako dve a pol hodiny a toto všetko síce svojským spôsobom, ale predsa, prežila a odsledovala aj naša malá Lianka. Trojročná slečna s nami dokonca ešte večer o 11-tej večerala, smiala sa, poskakovala… Žiadna únava, žiadna nervozita. A to si Milka myslela, že s ňou bude musieť z kostola predčasne odísť. Lianka v kostole nadrobila na zem vosk zo sviečky. “Lianka, to nesmieš! Dajú nám vysávač a budeme to musieť upratať.” – upozorňovala ju mamka. Lianka neváhala, zdvihla zrak a keď videla, že pán farár práve prechádza k oltáru, polohlasne reagovala – “Pán farár už ide pre vysávač!” 🙂

Prešla sviatočná nedeľa a je tu Veľkonočný pondelok. Najvyššia výstraha nebezpečenstva pre krajšiu polovicu ľudstva. Aj tie naše baby dostali svoje :). Prišli aj naši známi Miro s Mirkom. Privliekli so sebou korbáč dlhý 3,55 metra!

Prajem všetkým ženám i slečnám, aby to dnes v pohode zvládli a predovšetkým zdravie a krásu počas celého roka. A neberte tie naše “úlety” v zlom. Máme vás radi…

Ešte mi dovoľte podeliť sa s jednou myšlienkou. Nedávno mi jeden vyštudovaný informatik povedal – “Ako môžeš učiť matematiku a fyziku a veriť pritom v Boha. Veď ja som študoval v Bratislave a u nás na fakulte žiadny z docentov, či doktorov neveril. Matematici predsa veria v existenciu nuly nie?” Iba som sa musel usmiať. Chceme furt všetko racionalizovať, nejakým spôsobom uchopiť. Ale to nejde. Dnes som na kázni začul aj jedno zaujímavé Indické príslovie – “Viete aký je najlepší dôkaz existencie vody? … Smäd!” A áno, matematik, nematematik, každý z nás má dušu. A tá je smädná… po Bohu. Cítite to podobne? Tak buďme vďační za udalosti Veľkej noci. S takýmto pohľadom je aj konzervový presun cez Slovensko ľahší. Tak nech sa šťastne do tej Blavy dnes, alebo zajtra vrátite.