Home > rodinka, školstvo > Učiteľka

Učiteľka

ZŠ Spišské Podhradie

ZŠ Spišské Podhradie

Už by som nevedel ani vymenovať všetkých spolužiakov zo základky. Mám po štyridsiatke, prešiel čas. Z gympla mávame stretnutia, ale zo základnej nie. Žijem kdesi na západe krajiny, odišiel som pred rokmi zo svojho rodiska. Vraciame sa tam na návštevy k rodičom, aj teraz sme boli. Spolužiakov stretávam sporadicky.

Sedel som v naštartovanom aute so synmi v Spišskom Podhradí a čakal som Milku, pokiaľ si čosi vybaví v obchode… Cez predné sklo som ju zbadal. Kráčala s nie malou nákupnou taškou po chodníku, okolo krku šál, na hlave čapica s brmbolcom. Zamaskovaná bola celkom dobre, ale ja som ju spoznal a nemohol som ostať sedieť. Vyskočil som z auta: “Pani učiteľka!” Bol som si úplne istý, že je to ona.

Tiež učím. Prešlo mi rukami množstvo žiakov. Ospravedlňujem sa za priveľmi nízku kapacitu mojej hrkálky, ale nedokážem si zapamätať všetky mená. Možno sa len primálo snažím… Neviem. Ale niekedy máte žiakov, ktorých si zapamätáte navždy. Ona si možno pamätá všetkých, nechcem jej krivdiť. Je už v dôchodkovom veku, ale jej myseľ je bystrá ako keď ma učila pred tridsiatimi rokmi. “Marečku môj zlatý!” – zvítala sa so mnou. Nákup položila na chodník a dali sme sa do reči. Hovorila ona, ja a keby bolo viac času, tak by sme sa dokázali rozprávať veľmi dlho. Spomínali sme na to, ako pochválila môj vymyslený recept na koláč (domáca úloha) a povedala, že to znie tak dobre, že ho skúsi upiecť 🙂 Hovorili sme o tom kde som, čo robím, ako sa darí, či nedarí… O školstve, o učení, dokonca sme rovnako ladili aj v politických otázkach. Ja som veriaci, praktizujúci kresťan (aspoň sa snažím) a, pokiaľ si dobre spomínam, tak ona nie je veriaca. Spomínam si na film Dědičství, kde Bohumil vyčíta tým dvom čo mu montovali satelit “Jeden věří, druhý né… jak můžete spolu dělat?”:) S touto pani učiteľkou som si rozumel vtedy i teraz. Stačí byť ľudský… a takou ona skutočne je. Ešte je tam okrem ľudskosti niečo, čím sme si “padli do oka”, ale to pomenovať neviem.

Učím matematiku, fyziku a ona slovenský jazyk a literatúru. “Vedela som, že pri tom zostaneš” – skonštatovala, keď sme sa bavili o písaní článkov, časopisoch, ktoré robím… Učila ma v 5. až 8. ročníku slovenčinu. A mala šťavu. To, čomu sa hovorí pedagogické majstrovstvo. Ona bola jedným z prvých mojich učiteľských vzorov. Užíva si teraz zaslúžený dôchodok. Občas ju zavolajú na výpomoc za maródujúcu kolegyňu.

Teraz sme stáli na chodníku nejakých 20 či 25 minút, poprosili sme Milku, aby nás odfotila, kecali sme, pričom mi občas prešla chrbtom ruky po líci a jemne ma pohladila. Niekto by si pomyslel, že sme nejakí divní, ale nie… Na mnohých pedagógov som zabudol, ale toto je “moja pani učiteľka”. A myslíte si, že som mal zo sloviny jednotky? Kdeže! Aj omnoho horšie známky padali. Ťažko som lúskal Kukučína i Timravu. Ale ten vzťah nebol o známkach, ale o niečom, čo dokáže medzi žiakom a učiteľom pretrvať desaťročia. Ani to však neviem pomenovať. Ale iste viete, čo tým myslím. Tento článoček venujem pani učiteľke Seredayovej zo Spišského Podhradia. Ďakujem jej za všetko, čo mi dala. Za to, čo som si vtedy neuvedomoval a neskôr som našiel ako na podnose. Možno si nepamätám všetkých svojich spolužiakov a pri ich menovaní by som si už musel pomôcť fotografiou, ale na túto pani učiteľku nikdy nezabudnem.
“Pani učiteľka ďakujem vám za to, že ste vo mne zanechali hlbokú stopu. Prajem vám pokojný, zaslúžený a dlhý život na dôchodku.”

 

Categories: rodinka, školstvo Tags:
  1. Žiadne komenty
  1. No trackbacks yet.