Marek Šefčík

Začína nám dušičkový víkend. Zároveň si už školáci užívajú prázdniny. Ideálna príležitosť nielen spomenúť si na blízkych, ktorých putovanie po tejto Zemi dávnejšie, či len v blízkej minulosti skončilo, ale tiež navštíviť príbuzných, potešiť ich, porozprávať sa, zaspomínať,…

Ani my nie sme výnimkou. Zo západu Slovenska sme sa s rodinkou v nekonečných kolónach presunuli na východ, kde siahajú naše korene. Tu odpočívajú tí, ktorých sme mali radi, tu žijú tí, ktorí sa úprimne tešia našej návšteve. Včera som bol navštíviť moju 95 ročnú prababku a 77 ročnú babku. Pristihol som ich pri obľúbenej činnosti. Čumeli na televízor. Zapnutý. A čo v ňom bežalo? V mojej rodnej obci je taká raritka. Pre starých a chorých cez káblovú televíziu ide každý deň priamy prenos svätej omše z nášho kostola. A to predsa nemôžu tie dve Aničky zmeškať. Nevládzu už ísť a byť prítomné na omši, ale zapájajú sa, odpovedajú aj keď sedia doma v pohodlnom kresle.

„Ta jak še mace babičky naše“ – opýtal som sa, keď som jednu z nich objal. „Ta co už my?“ – odpovedala babka svojsky. „Ale co vy?“ – dodala. „My dobre. Ale čul som, že sce buli v nemocnici!?“ – dodal som k odpovedi ďalšiu otázku. Babka sa na chvíľu zamyslela, zahľadela sa na mňa a po chvíľke zo seba dostala – „Ta ja nepamätam.“  Aspoločne sme sa rozosmiali. „Ja už glupnem, Marek.“ – dodala ešte… Na tom sa dobre pobavila aj jej mama, moja prababka, alebo ak chcete praprababka mojich detí. „My sme také jednaké. Ket nemáme Hanku (môjho otca sestra), ta tu pohyňeme.“ – skonštatovala s tradičným úsmevom prababka.

Mám ich rád. Rád k nim chodievam. Rád sa s nimi bavím. Napriek ich vysokému veku, sa nezabúdajú usmievať. To, že si už nepamätajú, že spadli, boli kvôli tomu v nemocnici, nie je len predzvesťou toho, že už fakt zabúdajú, ale aj dôkazom toho, že poranená noha už je v poriadku a nebolí.

Na zosnulých si spomenieme, občas sa za nich pomodlíme, ale títo naši živí starkí, tiež čakajú na naše návštevy, milé slovo, povzbudenie. Ale keď mi znova a znova opakujú, že sa za moju rodinku dennodenne modlia, fakt neviem, kto je z tej návštevy viac povzbudený. Moje Aničky, alebo skôr ja?

V tomto čase „Bože, prosím za duše zosnulých a ďakujem ti za živých.“

napísané pre www.nahrane.sk