Nie každý má na koniec pozemského života rovnaký pohľad. Aj v našej rodine… Smrť. Je veľmi silná. Príde a kosí. Nepýta sa. Vyjednávať s ňou nemožno. Plameň jednoducho zhasne a je koniec. Niet návratu. Vidíme, ako nás príbuzní opúšťajú a pri takej príležitosti sa snáď každému vybaví slovné spojenie – moja smrť.

Aj ja pôjdem. Ako? Neviem. Kedy? Neviem.

Vyrovnať sa s tým je, pre mnohých, veľmi ťažké. Ľudia sa smrti väčšinou boja. Prečo? Ja osobne verím, že smrť je iba akýmsi prechodom a po nej život ďalej pokračuje. Krajší, lepší, naplnený tým, o čom Kristova Matka povedala: „Oko nevidelo, ucho nepočulo … čo Boh pripravil tým, ktorí
Ho milujú.“ Ja mám z toho radosť. Teším sa, že nás to tam čaká…

Je mi ľúto tých, čo neveria. Je to, samozrejme, ich názor, je to ich vec. No ja, keby som nepoznal Krista, asi by som mal zo smrti obrovský
strach.

Istý spisovateľ (veriaci) sa zhováral so svojim otcom (ateistom). Hovorili o viere, o tom „bláznovstve“, o tej „slabosti“ kresťanov, ktorí si ju, ako útočisko, vymysleli. Ten spisovateľ povedal: „Otec, je mi ťa hrozne ľúto. Predstav si, že umrieš a zistíš, že stále si.“ V evanjeliách sú zaznamenané mnohé Kristove slová, ktoré hovoria o tom, že smrťou sa život nekončí. „Kto nájde svoj život, stratí ho a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“(Mt 10,39). Keď žijeme s Kristom a pre Krista, niet sa čoho báť. Ani smrti. Veď On ju premohol.

Moja babka odchádzala z tohto sveta so slovami Ježiš, Ježiš na perách a ja verím, že On ju prijme k sebe. Teda nie „Odpočívaj v pokoji“, ale „Dovidenia v raji, babka!“