Marek Šefčík

Aj v malej dedinke pod Spišským hradom bol pred 16-timi rokmi Veľkonočný pondelok. Kto by to bol povedal, že aj tam bol? No čo už? Aj pravá dedinská zábava tam bola. Jeden takmer sedemnásťročný gymnazista si vzal nejaké vreckové na vstupenku, obliekol si pásikavý rolák, na krk si dal kožený krížik, ktorý si sám vyrobil a vybral sa do sály Obecného domu. Už pred vchodom zbadal skupinku dievčat, ktoré sa medzi sebou bavili. A medzi nimi kočku, ktorá ho zaujala viac, ako iné. Na zábave tancoval s kamarátmi a kamarátkami v  “kolečku” na moderné skladby a tancoval aj so spolužiačkou, keď zaznela ľudová nôta… A popri tom všetkom, cítil na sebe pohľad. Jej pohľad. Nevedel kto to je, nevedel koľko má rokov. Predpokladal, že môže byť tak o rok mladšia od neho. Čakal na pomalšiu hudbu a snažil sa nabrať odvahu. Udrela polnoc a nič. Kapela hrala bláznivé veci. Ale potom prišiel zlom.

Všetko sa upokojilo, vytvorili sa páriky… Ona si s kamarátkami sadla. Príležitosť jak sviňa! Povedal spolužiačke, že musí ísť pre niekoho… Choď – znelo povzbudenie spolužiačky. V sále bol hluk, kopec ľudí a ona sedela za stolmi pod oknom a zhovárala sa s kamarátkou. Prišiel. Nepočula by výzvu na tanec, nezbadala, že sa priblížil. Natiahol sa teda cez stôl a dotkol sa jej vlasov na vrchu hlavy. Otočila sa k nemu. Ideš tancovať? – znela jeho výzva. Neváhala. Vykľučkovala spoza stola, chytila ho okolo krku, on ju okolo bokov a… tancovali. Nič nehovorili. Vytratila sa jeho prvotná smelosť, dosiahol, čo chcel, tancoval s ňou. Ticho. Nie trápne, aspoň preňho nie. Skončila skladba a on chcel, aby šla ďalšia pomalá. A dali ju. Tancovalo sa ešte. Super. Ticho sa snažila prerušiť ona – My sa ešte nepoznáme!? – vysúkala zo seba spolovice otázku spolovice oznamovaciu vetu. On to zobral ako otázku, na ktorú sa patrí odpovedať. A vypotil zmysluplnú odpoveď – Nie. A to bol celý ich rozhovor. On si vychutnával chvíle v jej blízkosti a cítil, že tak ako ona jemu, aj on je sympatický jej. Lenže nedocenil jednu vec. Že čoskoro príde koniec. Prišla jej staršia sestra a oznámila jej uprostred tanca, že už musia ísť domov. Peši do susednej dediny. On nevedel jej meno, ani odkiaľ je ani nič o nej. Len to, že je veľmi pekná, sympatická baba, akú ešte nestretol. Hovorí sa tomu, že sa zaľúbil. A neskôr vysvitlo, že to bolo obojstranné.

Prišiel domov zo zábavy a nasledovalo dlhé vypočúvanie jeho dvoch bratov, ktorí tam boli tiež. Opisoval im ju a vyšetroval, kto to je. Dozvedel sa, že je iba ôsmačka! Neverím – reagoval…

Prišla mu do cesty vtedy a žije s ním doteraz. 17-teho apríla 1995 spolu prvý krát tancovali, o šesť rokov 21.apríla 2001 sa vzali a už 10 rokov žijú ako manželia. Majú tri deti… Bola to vtedy prvá zábava tejto mladučkej dievčiny, na ktorú ju jej rodičia, v spoločnosti jej sestry, pustili. A ako dopadla? Zaľúbila sa.

Milka, aj po 16-tich rokoch opakujem výzvu na tanec životom – “Smiem prosiť?” Milujem ťa stále viac a chcem sa s tebou pretancovať životom a cítiť tvoju dlaň jemne sa dotýkajúcu tej mojej presne tak ako vtedy, keď kapela jednu pieseň dohrala, bolo chvíľu ticho pred ďalšou skladbou, ale my sme sa úplne nepustili…

“Vďaka ti Bože za ten Veľkonočný pondelok, kde to všetko začalo…”

Venované mojej milovanej Milke.