Ale vráťme sa k môjmu problému. Poviem vám, priatelia, sú to svine! Bol som zvyknutý na to, že som prišiel domov z roboty a vzal som si do rúk noviny a čítal som. Čo nové u nás, vo svete, v športe a tak. Ale teraz!? Teraz mám penu okolo úst, už keď slovo noviny počujem. Tlač? Viete, čo je tlač? To je presne to, čo je vytlačené! A myslím to fakt dvojzmyselne. Som na to alergický. Každé noviny píšu o mne. Keby písali, tak by som bol len rád. Ale ako píšu? Tí idioti píšu o mne pravdivo. Nechutne pravdivo. No neporazilo by vás? Ja mám z toho žalúdok na ruby. Ešte ma aj kreslia ako takého červeného priblblého puka. Ja viem, že taký som, ale musí byť v tých hnusných plátkoch zobrazená pravda? Koho to zaujíma? Ešte, že existuje STV, kde si môžem prísť kedykoľvek pokecať sám so sebou, alebo s mojím gašparkom. Potom si to môžem dokola pozerať na internete a vytešovať sa, ako sám so sebou súhlasím.

Minule idem z roboty a … kamióny. Ja tvrdo pracujem a tí darmožráči, čo si aj posteľ v tých šrotoch vozia, ma zdržujú. Ako ja k tomu prídem? Oželiem pár bubáčikov, ktoré by som mohol jánošíkovsky rozdať, presadím, aby tankovali lacnejšie a zase mi nejakí blbci ekonómovia vykričia, že to za mňa sú najvyššie spotrebné dane. No jak som to mal vedieť, keď sa len tvárim, že aj tomuto rozumiem? Joj! A kto si pamätá, že som sľuboval, že ich znížim? Po voľbách som spravil hrubú čiaru a nezaujíma ma, čo som nahovoril pred ňou.
A ešte aj ten hnoj. Tak to som videl naposledy, ako malý chlapec a zdalo sa mi to odporné. Bol som komunista a šplhal som jak sa dalo, aj keď títo moji veľkí učitelia padli, aj preto, aby som sa s tým už v živote nestretol, aby som mohol chodiť do roboty v peknej červjonej kravate a nejaký sprostý záhorák mi to dovlečie rovno pred dvere. Fuj!

Ináč, je dobré, že tak často zakopávajú i moji sluhovia, lebo sa kritika potom znesie aj na nich a mňa tým trošku odbremenia, ale to je malá útecha. Furt sa nájde idiot, ktorý povie holú pravdu, že za všetkých zodpovedám ja a už je ten sajrajt znova na mojej hlave. Je mi do plaču. V ostatnom čase to pohnojil Mýtnik, Sociálna teta tiež, aj ten Bombový učesaný. A za týchto vraj nesiem zodpovednosť ja.

Viete, ja tu šéfujem a to sa mi páči. To som vždy chcel. Som rád, že sú tu stále ľudia, ktorí cítia nostalgiu za komunizmom a pre tých som tu, ako ich dobrý tato. Ale, povedzte mi, prečo musia existovať, v tomto nespravodlivom svete, aj ľudia, ktorí mi hovoria že sa mýlim, ktorí píšu, že sa tomu, či onomu nerozumiem, že ja a moji sluhovia okrádame národ, že si nectíme demokraciu? Títo ma svrbia ako blcha v kožuchu!

Viete čo? Obalamútil som ľudí raz a obalamútim aj druhý krát. Aj keď vtedy som mal pozíciu ľahšiu. Nemal som na hlave všetok ten bordel. Ale som presvedčený o tom, že bude stále dosť ľudí, ktorí tomu prd rozumejú a furt budem ich dobrým červeným tatom. Idem do toho opäť?! Neviem ešte. Pochybujem o svojom zdraví. Tlak krutej pravdy na moju osobu ma raz asi zlikviduje. Ale čo, keď túžba po moci je silnejšia? Som taký rozpoltený, ale asi preváži tá moc nad zdravím. Rebríček hodnôt je rebríček hodnôt. Ale samozrejme, že znova budem všade hovoriť, že všetko kvôli ľuďom.

Prosím vás, poraďte mi… jediným mojím problémom, ako vidíte, sú tí, ktorých ja nazývam tak pekne, veď viete. S nimi sa treba vysporiadať.  Za ostatné štyri roky mi pijú krv. Je to nepríjemné, ale aj tak im odkazujem, že aj keď mi jej vypijú neviem koľko, tak nebudem menej červený, nebudem menej sociálny!

Tak čo? Ako sa zachovať? Čo robiť? Myslím, že som to naSmeroval správne… alebo nie?

Ďakujem za rady.

Váš Robert.