Home > rodinka, viera, život, smrť, ... > Posledný tanečník

Posledný tanečník

"Verím, že si ešte zatancujeme..."
Keď sa v auguste 2009 ženil môj brat, na tej svadbe som zažil niečo, na čo budem spomínať ešte veľmi, veľmi dlho. Moja, vtedy 94 ročná, prababka tam sedela a debatovala s okolosediacimi. Prišiel som za ňou a požiadal ju o tanec. “Ach Marek!? Ta co ši šaľeny? Dze ja už vladam?” “Ľem poce!” Asi tak nejak prebiehala komunikácia medzi tanečníkmi pred tancom. Nabrala silu, nechala palicu bokom a predsa sa postavila a vykročila spoza stolov ku mne. Potešil som sa. Tancovali sme len dve, tri minuty, ale videl som na nej, že je šťastná, a že aj keď s problémami, aj tak si to užila. A priznávam, že aj ja. Zatancovať si takto sólo s najstaršou účastníčkou svadby, s mojou prababkou, bola pre mňa česť.

Tu už po tom krútení babička pokojne sedí 🙂

Pred rokom som jej vyviedol otočky hlavy opäť. Z izby do kuchyne sa dá zísť po dvoch schodíkoch. Došla k nim, tváril som sa, že ju idem podoprieť… Vtom som ju schytil pevne do rúk a zložil som ju do kuchyne s tým, že som sa s ňou zatočil. Zasa som bol “šaľeny”. “Som jak opitá” – kričala, ale pritom sa smiala. Keď sme jej potom prišli zablahoželať na Anny k meninám, kúpil som jej fľašu slivovice 🙂 Neviem či vôbec okoštovala, no znova sa smiala… A ja som mal vždy radosť keď mala radosť…

Veľmi dlho bývala sama (bola dlho vdovou), ale necítila sa sama. Nikdy sme na ňu nezabúdali a návštevy širšej rodiny u nej neboli len príležitostné. Nikto nedokáže napiecť také “jablukove i gruľove beľuše” ako to dokázala ona. Okrem toho si pamätám na “škvarkové pagáče, kysnuté trubky, paroše”. Malinový lekvár z jej produkcie bol tiež vynikajúci…

Tohtoročný júl dostala naša babička mozgovú príhodu. Hlava bola v poriadku. Dokázala odpovedať na otázky, rozoznávať tváre. Ale telo vypovedalo službu. Už nechodila, nesedela, iba ležala. Po takomto trápení bol očakávaný koniec nadohľad… A prišiel. Dnes ráno. Naša babička vydýchla naposledy. Teraz, keď si spomínam na jej život, teda na jeho časť ktorú si pamätám, stekajú mi po lícach slzy a zažívam žiaľ. Bude mi chýbať.

A ešte jedna dôležitá vec, ktorá nám, všetkým jej blízkym, bude chýbať… Modlitby. V tomto uponáhľanom svete človek často nemá čas stíšiť sa, skloniť sa k tichej modlitbe. Ona nás stále uisťovala “Ja še modlim za vas šickych, dzeci moje.” Áno, všetkých nás mala za svoje deti a aj takto duchovne nám pomáhala. Mala čas pripraviť sa na prechod do večnosti a často nám to opakovala, že už by aj rada šla…

“Panna Mária. Ty vieš koľko krát odznievalo z babičkyných pier to sladké “Zdravas Mária”, prosím ťa, priviň si ju k sebe a priveď túto pokornú služobníčku k svojmu Synovi.”

“Babička naša – dovidenia v raji!”

Categories: rodinka, viera, život, smrť, ... Tags:
  1. Judita
    August 23rd, 2012 at 20:47 | #1

    Marek, prijmite moju úprimnú sústrasť.
    Život prináša človeku príjemné i nepríjemné prekvapenia, je to smútok, ktorý musíme prekonať, ale zároveň veriť, že jej Pán otvoril dvere do večnosti.Viem, ako vás táto správa zasiahla, hlavne, keď je to človek srdcu blízky.
    Budem na ňu myslieť v modlitbe.

  2. Adriana Vajčiová
    August 23rd, 2012 at 21:04 | #2

    MArek, pekne si to napisal. Je velkym darom mat medzi sebou starych ludi…..Prijmi moju uprimnu sustrast.

  3. Marek
    August 23rd, 2012 at 22:40 | #3

    Marek, uprimnu sustrast. Myslim, ze prababka bola pripravena a verim, ze uz zdiela ciel, ku ktoremu cely zivot smerovala. Som rad, ze som ju mohol aspon trochu zazit a spoznat.
    V modlitbe na nu myslim(e).

  4. August 24th, 2012 at 08:32 | #4

    Prijmite našu úprimnú sústrasť. Nech jej Pán života dá večnú slávu.

  5. Jana Š
    August 24th, 2012 at 10:19 | #5

    Krásně jsi to napsal, i mě stékaly slzy po tváři….taky vyjadřuji upřímnou soustrast, a neboj teď budete mít velkou přímluvkyni přímo tam nahoře….

  6. Milka
    August 31st, 2012 at 09:44 | #6

    Uprimnu sustrast … Svetlo vecne nech jej svieti…

  1. No trackbacks yet.