Marek Šefčík

Povedal som im, nech mamku poprosia dve sviečky, nech si oblečú vetrovky, obujú topánky a nech ma potom prídu zavolať, že sa pôjdeme trošku prejsť a pomodliť na cintorín. Potešili sa, že ideme na vzduch a relatívne rýchlo boli pripravení na štart. V tom začuli v telke Slovenskú hymnu. Pribehli ku mne do obývačky. “Ide hokej?” – opýtali sa vidiac nastúpených hokejistov na ľade. “Áno, naši budú hrať s Čechmi priateľský zápas v Prahe.” Vypočuli sme si okrem našej aj hymnu súperov, ktorú som si tiež celkom s chuťou zaspieval. Keď skončila, Oliver skonštatoval – “Naša je krajšia.” A Marek diplomaticky na to – “Ja fandím tým, ktorí majú najkrajšiu hymnu.” Usmial som sa. No Markova chvíľa ešte len mala prísť. Pozreli sme si aj úvodné buly. “Poďte sa obuť. Ideme.” Kým sme sa na chodbe obúvali, znova som sa snažil “mudrovať”. “Chlapci,… sú omnoho dôležitejšie veci v našom živote, ako hokej.” – zapotil som. Pohotovo na to zareagoval Maľučký (tak občas voláme Marka – je o tri minúty mladší, ako Oliver a keď sa narodil, mal o 500 gramov menej). A reagoval s kamennou tvárou, keď spravil nečakanú “kľučku” a nechytateľne mi to zavesil rovno do “vinkľa” – “Noo, ocko, napríklad futbal,…” 🙂