Čo vedie matku k tomu, aby svoje ťažko postihnuté dieťa porodila? Iba na seba uvalí kopec ďalšieho trápenia a bolestí.

Toto je egoistický pohľad na vec. Milujúca matka prijíma svoje dieťa len preto, že je to jej dieťa. Nech je aké chce. Je jej. Aj ono je Božím darom.

Včera som zaregistroval v televízii správu o našej paralympioničke, ktorá získala v Pekingu pre našu krajinu  zlatú medailu. Pripravuje sa na štátnice naraz na dvoch vysokých školách, je bystrá a inteligentná. A usilovná a snaživá a trpezlivá a vytrvalá. Vlastnosti, ktoré jej môžeme my “zdraví” často iba závidieť. Narodila sa pritom s rázštepom chrbtice. Cez otvorenú chrbticu bola odhalená miecha. Poškodenie isté! Paralyzované dolné končatiny. Svojou pevnou vôľou a rehabilitáciami sa dostala až k tomu, že dnes sama šoféruje auto a síce ťažko, ale chodí. Jej matka, i keď vedela, že dievčatko bude ťažko postihnuté, jej dala život, starala sa o ňu a vychovala z nej plnohodnotného a cieľavedomého človeka.

V jednej televíznej relácii postúpila do finále “downistka”- tanečnica so svojou sestrou. Pracuje na sebe. Jej každé učenie trvá dlhšie. A podstatne dlhšie, ako nám “zdravým”. Dokonca mnohí z nás nemajú šancu zatancovať tak, ako ona. Jej mamka ju prijala, vychovala, dala jej možnosť žiť. Táto dievčina nás teraz chytá za srdce. Nás, ktorí sme tak tvrdí, ktorí sa nemáme čas zastaviť, ktorí sa kamsi furt ženieme.

… takýchto príbehov je veľa. Veľmi veľa. Ten prvý skončil vznikom ďalšieho svätého hosťa pri Božom stole. Ďalšie dva sú tu pre naše povzbudenie. Sú tu, aby nás upozornili na veci, ktoré nedokážeme vnímať. Žijú medzi nami, aby sme sa nimi mohli inšpirovať, aby sme videli čo to znamená žiť a rozdávať radosť. Tomu všetkému ale predchádza zakaždým niečo veľmi dôležité – rozhodnutie milujúcej matky darovať to najcennejšie. Darovať život.

Venované všetkým mamkám, ktoré, bez ohľadu na okolnosti, s láskou prijali svoje ratolesti.