Marek Šefčík

Bývame od našich starých rodičov dosť ďaleko. My v Holíči, čo je vlastne na hraniciach s Českom, oni kdesi ďáááleko pod Spišským Hradom. Preto s nimi nie sme tak často, ale chodíme k nim len príležitostne, zopár krát za rok. Teraz boli Vianoce. Už začiatkom decembra som hovorila mamke, že chcem ísť k babke, a že sa teším. Začiatok Vianoc, narodenie malého Ježiška, sme oslavovali ešte doma. Aj stromček sme mali. Živý, voňavý. A pekný. Moji bratia boli s ockom dokonca na polnočnej omši. Vydržali. Dostali lego a skladali ho skladali až do polnočnej. Čas im ubehol rýchlo. Aj mne. Ja som si výdatne pospala. Potom už som sa nemohla dočkať, kým prejdu ešte dva dni, aby sme už cestovali na východ. A aby som nezabudla – okrem iného som dostala pod stromček žehličku. Takú čo svieti, hrá melódiu, aj vibruje. Tešila som sa, žehlila som, čo sa dalo. Aj rifle priamo na ockovi. Ale žehlička mi spadla a prestala hrať. Tí Číňania zas niečo pohnojili. Blbli nejaké kontakty. Nevadí. Mala som aspoň o dôvod viac, tešiť sa na cestu, lebo som vedela, že ockov brat Matúš mi to určite opraví. Aj babke do telefónu som to povedala. Všetko o mojej pokazenej žehličke…

Konečne prišiel deň, kedy si ocko dovybavoval veci, ktoré ešte potreboval, mamka všetko zbalila… Mala som pocit, že okrem nábytku a elektrospotrebičov sme brali skutočne všetko 🙂 (mali sme znova plný kufor v našom kombíčku, až tak, že ocko ani nevidel cez stredný speťáčik). Vycestovali sme. Cesta dlhá takmer 400 km. Mamka nás pre istotu nadopovala kinedrilom, aby sme cestu zvládli bez …, veď viete bez čoho. A aj sa to podarilo. Vysoké Tatry už v tme vidieť nebolo, ale osvetlený Spišský Hrad áno. Začína náš týždňový pobyt, plný návštev… Nebudem už toľko veľa písať. Niečo máme zachytené na fotkách, ale všetky zážitky sa ani zachytiť ani vypovedať nedajú. Bolo toho skutočne veľa…

Ani neviem, čím začať… Tak napríklad tie, asi štyri metre štvorcové, “vysoko kvalitného” ľadu na dedovom dvore, okolo ktorého (a občas aj na ňom) boli protišmykové kamienky, rozpútali hotové hokejové šialenstvo, do ktorého sa aktívne zapojil aj dedko, aj ja, aj moja sesternica Šarlotka, jej ocko a dokonca aj naša mamka. Neviem ale, čo tam bez hokejky vlastne chcela?!

Po hokeji sa, samozrejme, hrala hymna. Mojich bratov so Šarlotkou takto zachytil objektív fotoreportéra.

Neskôr, keď už ani umelé osvetlenie ľadovej plochy nedokázalo prehlušiť hustú tmu a nám začínali rásť cencúle pod nosom, sme sa utiahli do tepla domova. Nie do nášho, ale do toho ich. Podľa toho, kde sme boli práve na návšteve. Občas ráno, keď som sa prebudila, dozvedela som sa, že neskoro do noci sa hrávali karty. Neviem, čo na tých čertových obrázkoch vidia. Dokonca už to skúšali aj moji bratia s bratancom Alexom. A všimnite si, aká je do hry pohrúžená teta Vierka. Myslím, že s mamkou debatujú o nejakej zaujímavejšej téme…

My, “mládež”, sme radšej počúvali na youtube toho kórejca… veď viete, ten hit. Čo sa tak tancuje na to, či poskakuje s prekríženými rukami. Aj ja tak viem.

Musím povedať, že nám vyvárali kvalitne. Pohostila nás jedna babka, druhá babka, teta Hanka, teta Vierka. Tej pomáhal s varením… vlastne popravde ujo Stano kuchtil a ona pomáhala so servírovaním. A v ich novej kuchyni im to šlo výborne.

Inokedy som sa snažila niečo navariť aj ja a pomáhal mi bratanec Václav.

Po dobrom obede, alebo večeri (dobrôt bolo všakovakých až až), bolo na programe zaviazovanie tukov. Napríklad ja s Marekom a našim Bratancom Adamkom sme si zvolili sledovanie nešťastníkov v rozprávke “A je to!”, ocko s Oliverom sú nepolepšiteľní športoví fanúšikovia, takže dali prednosť sledovaniu hokeja, no a niekto (sesternica Tamarka) uprednostnila “bezhlavé” posielanie esemesiek :).

Aby som ale povedala úplnú pravdu, musím spomenúť, že zdravotné prechádzky boli na dennom poriadku…

Aj s babkou pred Obecným úradom v Bijacovciach. Tam majú peknú zvonkohru na najväčšom Vianočnom stromčeku, aký som naživo videla. Ani na fotku nevošiel. A majú ho tam vždy. Nemusia každý rok v lese vyrezávať. Lebo je živýýýý a tam už dlho dlho rastie 🙂

No a teraz sa podržte, aký darček si dali na Vianoce teta Lenka s ujom Václavom. Narodil sa im druhý syn. Dali mu meno Oto a my sme sa z neho tešili a tešili. Každý ho chcel pohladkať, paparazzi fotili jak najatí. Aj dedko.

Také malé slniečko je ten Oto Šefčík. A z našich rúk sme mu okolo tváre spravili slnečné lúče.

Občas sme pózovali pred fotoobjektívom, hoci to nemám veľmi rada. Napríklad na nasledujúcej fotke sme s babkou, s dedkom a s rodinkou mojej tety Janky.

Keď sme sa už-už poberali z východu nazad domov, deň pred našim odchodom, napadol čerstvý sneh. Využili sme to. guľovačke na dvore som sa veľmi potešila. A nielen ja. Najväčšiu dávku snehovej munície dostala naša mamka. bola vojna všetci proti mamke. Snehu mala všade, ale zdalo sa, že sa teší z toho, že my sa tešíme 🙂

Už budem končiť, aj keď by ešte bolo o čom. Ale na záver si neodpustím ešte jednu pikošku. Moji bratia sa snažia furt zaujať nejakými blbosťami, a tak to bolo aj tam na východe. Ale spoznávate toho mafiána v strede?

Je to môj dedko. On si chodí takto po večeroch zabehať a keď je vonku chladno, tak sa vyzbrojí aj takouto kuklou. Veľmi nám to bolo smiešne, keď sa takto vyobliekal. Potom, keď dobehol domov, mal na tej kukle ešte námrazu, bŕŕŕ.

To, čo som vám tu popísala, je len málo z toho, čo sme za ten týždeň prežili. Teším sa na ďalší podobný výlet. Asi v lete… A ešte pridávam namiesto podpisu jednu moju fotku. So šiltovkou od Peťa Sagana.