Limita
Limita je veľmi dôležitý matematický pojem. Cez limity sa dostávame k tak fascinujúcim veciam ako je napríklad spočítavanie nekonečného množstva nekonečne malých vecí… Sú funkcie, ktoré majú jednoducho svoju limitu. Dá sa povedať, že je to hranica, ku ktorej sa neustále približujú a nikdy ju nedosiahnu. Nikdy sa za túto hranicu “nepozrú”. Toto nie je miesto, kde by som chcel niekoho unavovať “rozprávočkami” o tom, ako to funguje s deriváciami či integrálmi, ale slovíčko limita mi napadlo v inej súvislosti…
Každý človek má limity. Napríklad že nevydrží ľubovoľné preťaženie, telo vypovedá službu pri určitej teplote, mozog vypne úplne bez prístupu kyslíka počas istého časového intervalu, alebo to, že nedokážeme preskočiť latku vo výške troch metrov, zabehnúť stovku za 7 sekúnd,… S mnohými vecami môžme v živote bojovať, dokážeme ich ovplyvniť, no iné musíme iba prijať. Všetko vďaka, alebo kvôli našim limitám. Celý vesmír funguje tak, ako funguje a s tým my nenarobíme nič. Veriaci človek za tým všetkým vidí Stvoriteľa. Neveriaci tiež, keď sa aj na hlavu postaví, nenarobí s tým nič. Sme na akejsi síce jedinečnej, ale z pohľadu vesmíru maličkej planéte v “obyčajnej” slnečnej sústave. Hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá, naše Slnko je priemerná, skôr menšia hviezda v našej galaxii. V Mliečnej ceste, v tej šošovičkovej galaxii dokonca Slnko ani neleží v strede. Je tak v jednej tretinke a spolu so svojou planetárnou sústavou obieha okolo ťažiska galaxie, teda možno povedať okolo jej stredu. Mliečna cesta je iba sestrou ďalších “blízkych” galaxií, ktoré tvoria nejakú kopu galaxií… Vyšpekulovali sme, ako by sa dal teleskop “zavesiť” na orbitu, aby mu vo výhľade neprekážala hustá atmosféra. A následne sa nám teleskop odvďačil pohľadom do hĺbok vesmíru, ktorý nám aj vďaka konštantnej rýchlosti svetla našepkal, že TO tu začalo fungovať asi pred 13,8 miliardami rokov.
Biblia v Jánovom evanjeliu opisuje ten začiatok slovami, že “Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.” (Jn 1, 1-3). A v Starom zákone v knihe Genezis sa píše “Tu Boh povedal – Buď svetlo – a bolo svetlo.” (Gn 1, 3) Nech to už bolo akokoľvek, vedci sa dostali až k záveru, že pred tými miliardami rokov sa udialo niečo výnimočné, čo bolo impulzom k tomu, že sme tu v konečnom dôsledku aj my.
Predstavte si, že si do bytu pozvete bezdomovca. Hostíte ho, dáte mu najesť, osprchuje sa, večer pozrie telku, potom sa vyspí. Ráno vstanete a on vás začne kritizovať, že by si predstavoval váš byt ináč. Že sa mu zdá, že máte tvrdú posteľ, dali ste mu malú osušku, jedlo by si tiež vedel predstaviť lepšie a že sa mu nepozdáva, na akú farbu máte namaľované steny. Asi je to veľmi nepríjemná predstava, keď vaša snaha pomôcť vypálila takto negatívne.
Človek má svoje limity a tou najväčšou našou limitou je to, že každému z nás raz dohorí plamienok života. Sme tu iba na krátkej návšteve a náš Hostiteľ veľmi dobre vie čo, ako a prečo spravil. Pri pohľade na majestátnosť vesmíru je smiešne kritizovať Hostiteľa. Preňho neexistuje čas. Vieme si to predstaviť? Žil niekto niekedy mimo času? V tom Veľkom tresku vznikol priestor aj čas a kdesi v tomto celom hráme svoje úlohy aj my. Môžme sa umárať tým, čo všetko by sme spravili na Jeho mieste ináč, “lepšie”, pýtať sa napríklad prečo existuje zlo a utrpenie a trápiť sa tým. Na mnohé naše otázky dal odpoveď Kristus a mnohé, kvôli našim limitám musíme iba prijať. Áno, treba premýšľať, odhaľovať a objavovať. Ja sa tiež občas “pohádam” s Otcom. Ale kritizovať Ho za niečo sa mi zdá byť smiešne. Niektoré funkcie sa za svoju limitu pozrieť skutočne nemôžu. Vtedy, keď pocítime na vlastnej koži tú univerzálnu ľudskú limitu, až potom (verím) dostaneme odpovede na všetky tie “prečo?”. My za našu limitu nakukneme. Verím, že to bude to najkrajšie a najoslobodzujúcejšie nakuknutie aké si vôbec vieme predstaviť.
