Home > rodinka > Lebo ja už sem nikdy neprídem

Lebo ja už sem nikdy neprídem

pri zostupe z vychodnej vysokej. medzi mnozstvom skal aj motyle predsa len nasli to, co hladali

pri zostupe z vychodnej vysokej. medzi mnozstvom skal aj motyle predsa len nasli to, co hladali

Pri prvej prestávke, len polhodinku od Tatranskej Polianky, sa Oliver sťažoval na  ťažkosti. Prekladal nohy lenivo a s problémami. Mal predtým v nohách nejaké tie cyklozáťahy a tiež neľahkú túru cez Bystrú lávku. Všetko zhustené na pár dní a telo začalo protestovať. Potreboval sa napiť, troška to rozdýchať. Ale nebol sám, ktorý cítil nepohodu. Hanka badala kofeínový deficit a, aj keď pije kávu bez cukru, tá moja sladučká z termosky, jej v tej chvíli veľmi bodla. Jaro kávu nepije, tak na jeho povzdychy o točení hlavy pomoci nebolo. Iba voda. Neskôr, keď sme už boli pri Velickom plese, sa k slabosti priznal aj dedo. Povedal, že sa mu zo začiatku akosi nešlo dobre… Môj názor je, že zo začiatku má problém každý. Ale keď sa telo naštartuje, zvykne si na stúpanie, zaťaženie, tak po polhodinke-hodinke, je už nastavené na zdolávanie ešte ťažších prekážok a dokáže veľké veci. Keď hlava chce, telo musí poslúchnuť. … jedine, že by nie, ale to neriešme 🙂

Došli sme na Sliezsky dom po necelých dvoch hodinách. Jedlo, pitie zo zásob, pre Jara cukry z Coca coly z bufetu. Postupne sa všetci naštartovali, ale na Jarovi bolo vidno ešte stále, že nie je vo svojej koži. Všetci sme vstali a nemienili sme sa vzdať cieľa. Snažil som sa ich povzbudiť, vtipkovať. Vstal aj Jaro a kráčal s nami. Nehovoril som s ním o tom, ale chápal som to tak, že sa dal na boj a ten boj sa pokúsi zvládnuť. Kráčali sme, v jednej rokline sme zazreli 8 kamzíkov, v inej ich bolo dokonca 12. Nádherný Velický vodopád a nie fádna, jednofarebná, ale naopak, veľmi pestrá trasa, skaly, tráva, chodníky, plesá,  žblnkotajúce potôčiky pretekajúce medzi skalami. Pod Poľským hrebeňom strmá, náročnejšia časť a hore – prekrásne výhľady na charakteristický chrám Božej prírody, aký je len tam, na tatranských štítoch. Sedeli sme na Poľskom hrebeni, občerstvovali sa a naberali si do krčiažkov svojich zážitkov tak, že z nich pretekalo.

Po chvíľke občerstvovania, fotenia, kecania, som sa zdvihol a namieril som si to na Východnú Vysokú. 45 minút do kopca nás ešte čakalo, aby sme mohli byť spokojní, že to, čo sme si zaumienili, sme aj zdolali. Videl som, ako všetci z partie postupne povstávali a vytvorili tak za mnou hada, ktorý sa plazil nahor. Vyšiel som na vrchol. Niektorí reptali, že som nepočkal ostatných a hnal som svojim vlastným tempom. Tu už som však veril, že to všetci zvládnu. Potom som už len pozoroval tie vysmiate ksichty, ktoré sa za mnou vydriapali. Oliver, za ním Marek s Alexom a ďalší. Vyšiel aj Jaro s Hankou. Boli tiež šťastní, rozplývali sa nad výhľadmi, hoci Hanka, ktorá nemá rada výšky (a paradoxne vyšla do výšky nad 2400 metrov nad morom) nedokázala vystrieť kolená a vzpriamene sa na kopci postaviť. Len objímala akýsi obrovský kameň, ktorý jej dodával istotu. Bolo to úsmevné.

vsetci to zvladli

vsetci to zvladli

Fotili sme sa, padli aj nejaké bozky šťastia. Východná Vysoká je nádherný kopec (aby sa neurazila, tak radšej teda štít), z ktorého sú jedny z najkrajších výhľadov vo Vysokých Tatrách. Panoráma, ktorú tvorí Gerlach, Zadný Gerlach, Vysoká, Rysy, výhľad smerom na Poľsko, Ľadové štíty, Lomničák, môj obľúbený Slavkovský štít, Bradavica, pod nami Veľká studená dolina so Zbojníckou chatou a piatimi Spišskými plesami…

Zišli sme aj naspäť dolu. Ako ináč? Hore sme ostať nemohli. Dalo to tiež značnú námahu, ale do kroku nám pomáhali endorfíny vyplavené vďaka tomu, čo sme zažili. Ráno o štvrtej sme vstávali, pred šiestou sme už štartovali peší pochod a k autám späť sme sa dostali, za sprievodu vyšťavujúceho Slnka, popoludní o trištvrte na štyri. Náročná, ale krásna túra.

O jednej zaujímavej situácii, ktorá sa odohrala na Poľskom hrebeni, som nevedel a dozvedel som sa to až na druhý, či tretí deň, keď o turistike hovorila moja mama. Jaro, ako som spomínal, avizoval ťažkosti už na Sliezskom dome. Ani na Poľskom hrebeni asi nebol sám so sebou dohodnutý, či ide hore. Alebo možno bol a len tak sa prihovoril mojej mame otázkou: “Idete hore?” Boli sme totiž dohodnutí, že, kto by mal nejaký problém, tak nás počká na Poľskom hrebeni a na Východnú Vysokú nepôjde. Mama, ktorá už má nejednu skutočne ťažkú túru za sebou a niekoľko rokov umelý kolenný kĺb, Jarovi odpovedala vetou, ktorá mi neskôr vyvolala zimomriavky. Povedala: “Idem hore, lebo ja sa už sem nikdy nevrátim.”

Slzy sa mi tlačia do očí uvedomujúc si kolobeh života. Chvíle, tak krásne chvíľky, keď mama s otcom, teraz už spoločne aj so svojimi vnúčatami, zdolávajú štíty v Tatrách, nebudú trvať večne. Nič netrvá večne. Tak, ako spomenula moja mamka, nie len pre ňu, ale pre každého, môže byť to, či ono, tým posledným, čo v živote zdolá. Mama si to vychutnáva a keď jej Boh dáva silu, ak jej to ešte dovoľuje, chce si vziať viac. Nie len Poľský hrebeň, ale ide ešte vyššie. S nami. Na Východnej Vysokej, v tých výšavách, kde je čistý vzduch, ale nie len to, tam Boh čistí aj myšlienky ľudí, moja mamka objala otca a ja som znova raz spoznal, že mám najfantastickejších rodičov na svete. Vďaka ti Bože za nich. A ak to bude tvoja vôľa, daj, nech príde ešte množstvo takýchto výstupov.

vdaka ti boze, za mamu

vdaka ti boze, za mamu

2.8.2017 Tatranská Polianka – Velické pleso – Poľský hrebeň – Východná Vysoká a späť. (babka, dedko, Milka, Jaro, Hana, Oliver, Marek, Vanesa, Alex a ja)

Venované mojim rodičom

Categories: rodinka Tags:
  1. Vanesa
    August 6th, 2017 at 20:15 | #1

    Super si to napísal,bolo super 😀

  2. Marek Šefčík
    August 7th, 2017 at 12:32 | #2

    dakujem, krsniatko moje :). tesim sa, ze si bola s nami a ze si to zvladla.

  1. No trackbacks yet.