Kým zapadne
Má osem. Dlhé, gaštanovo hnedé, vlasy. Pekné tmavohnedé očká. Dnes bola akási unavená. Zaspala na gauči. A spala. Hodinu, dve. Keď sa prebrala, spomenula si na kamarátku. Chcela ísť za ňou. Prešla sa, ale vrátila sa smutná. Kamarátka je u babky. Keď som ju zbadal z balkóna, rozhodol som sa, že sa s ňou prejdem. Vzal som knihu. Tú, ktorú jej priniesol minule krstný. Aj predvčerom zaspávala na mamkinej posteli a ja som jej z nej čítal.
Vybrali sme sa k železničnej stanici. Rúčku vložila do mojej dlane a tradične sa rozštebotala. Pár viet a potom som už otvoril knihu a pokračoval tam, kde sme pred dvoma dňami prestali. Presne si pamätala o čom to bolo naposledy. Potešilo ma to. Je vnímavá a kniha ju zaujala. Slnko bolo ešte veľkou guľou a hoci sa už skláňalo k obzoru, ešte boli predsa jeho lúče príjemne hrejivé. Zašli sme tam, kde nieto toľko ľudí. Výhybka. Ako to s tým vláčikom funguje? Vysvetľoval som. Odkryla veko akejsi skrinky pri výhybke a tam bol taký mechanizmus s kľúčom. Tam sa výhybka zaistí, zamkne, aby taký expert, ako som napríklad ja, nemohol len tak prehodiť výhybku.
Malé kovové zábradlie poslúžilo. Zavesila sa, alebo si iba tak sadla a … počúvala. A ja som čítal. Za ňou zapadalo Slnko. Na chvíľu som prestal a zadíval sa na ňu. Pokračuj – vyzvala ma. Tak teda ešte jednu kapitolu. Kým zapadne Slnko. A skutočne po ďalšej kapitole ostalo už len mierne zapálené nebo na západe, ako neklamný znak toho, že práve tam sa tá guľa schovala a zas nás na istý čas opustila. Zodvihli sme sa a kráčali smerom domov. Bolo celkom príjemne, ale počas chôdze a len pri pouličných lampách, ktoré sa mi v tej chvíli zdali akosi nariedko, sa mi zrazu začali jemne premiešavať písmenká. Dočítal som ďalšiu kapitolu a znova som sa sústredil na to, ako sa schováva jej dlaň v tej mojej.
Ona si teraz myslí, že ja som pre ňu niečo spravil. Že som jej znova čítal zaujímavý príbeh o malom Titusovi Zemanovi, ktorý sa chcel stať saleziánom, o tom, ako sa dostal do Šaštína, do prostredia, ktoré aj ona dôverne pozná.
Ale ja to vidím ináč. Ona pre mňa robí veľa tým, že mi dáva spoznať a pocítiť, jeden z tých krásnych kamienkov mozaiky, ktorá tvorí to, čomu hovoríme otcovstvo. Teraz ešte nespí. Telefonuje s mamkou, ktorá je momentálne ďaleko a chýba nám. Je veľmi naviazaná na mamku, ale to je takto myslím správne. A za ten čas som jej tu stihol napísať tento článoček, ku ktorému sa možno dostane, keď bude staršia. A zistí, akým darom vždy pre svojho otca bola.
Napísané pre Lianku
