Včera som mal narodeniny. Zostarol som. Načal som už štvrtú desiatku. Ja svoje narodeniny nikdy nejako pompézne neoslavujem a tak tomu bolo aj včera. U nás v Holíči boli hody, jarmok, kolotoče. Spoločne s rodinkou sme sa vybrali medzi ľudí… Prešli sme pomedzi stánky s rôznym jarmočným tovarom, až sme sa dostali ku kolotočom. Oliverovi a Markovi hrali iskričky v očiach, keď to zbadali. Bola tam aj plocha, po ktorej jazdili autíčka. Viete, také, čo majú vzadu tú tyč vyvedenú na kovovú sieť kdesi pod strechou celého stanu, majú taký gumový nárazník dookola a zrážajú sa navzájom. Tam som chlapcov vzal. Šantili sme, krútili sa, pretekali s inými. Ešte sme sa tam chvíľku zdržali, prešli sme sa okolo Holíčskeho zámku a šli sme domov.

Zazvonil Milke mobil. Prišla za mnou a pýtala sa, s úsmevom na tvári, prečo jej prezváňam. Automaticky som zbledol. Do kelu! To nie ja! Zdvihni to! Niekto má môj mobil! – vychŕlil som na ňu. Autíčka! – pokračoval som – Tam som ho mohol stratiť. Na druhej strane sa ozval niekto cudzí. Nejaká pani, alebo slečna. Má môj mobil. Vyštartoval som ako blesk na dohodnuté miesto. Ešte som vzal dezert a knižočku, ktorú som pred niekoľkými rokmi napísal a ďakoval som Bohu, že dáva medzi bodľačím vyrásť dobrokvietkom. Stretli sme sa. Bola to slečna. Stála tam s priateľom a v ruke držala môj mobil. Opýtal som sa jej na meno. Ingrida. Prehodili sme spolu pár slov. Autíčko sa stalo na chvíľočku domovom môjho mobilu. Poďakoval som, dal som jej darček, a rozišli sme sa.

“Ingrida, aj touto cestou ti ešte raz ďakujem. Ušetrila si mi peniaze, ale predovšetkým kopec problémov spojených so stratou mobilu. Ani pohár vody, ktorý podáte svojmu blížnemu, nezostane bez odmeny. Tieto Kristove slová sa určite raz naplnia. Prajem ti, nech sa ti v živote darí a nech si stále takým dobrokvietkom, ktorý rozdáva radosť a dáva zabudnúť na nepríjemnú bodľačinu, ktorá nás tiež obklopuje.”