Home > rodinka > Dlhé krátke tri týždne – časť druhá

Dlhé krátke tri týždne – časť druhá

A potom sme vystihli v jednu sobotu super počasie na turistiku. Keď si dobre pamätám, tak minulé leto nás turisti babka Janka s dedkom Jankom vzali na Branisko k “Diablovej džure”. Boli sme tam, kde sa do kopca riečka vlieva a stráca sa v tej “džure” a potom sme prešli na opačnú stranu hory, kde je ďalšia diera, z ktorej sa voda vo forme vodopádu, dostáva do údolia. Tento rok sme sa od “diablov” dostali do “raja”. Dobrý posun. Povedala by som, že smerom k lepšiemu :). Takže čakal na nás Slovenský raj so svojimi krásami. Bolo jasné, že v ten jeden deň nestihneme toho veľa, no stihli sme dosť na to, aby sa dalo hovoriť o peknom zážitku. Vláčikom sme sa odviezli do Smižian, odkiaľ sme peši pokračovali k nášmu cieľu. Oco s dedom vybrali Tomašovský výhľad. Mali sme vystúpiť  hore, pokochať sa nádhernou scenériou a potom sa popod Tomašovský výhľad, popri rieke Hornád dostať späť na vlak do Smižian. Výpravu viedol dedko s babkou a členmi výpravy boli okrem mňa ešte Oliver, Marek, Timka, Alex, ich mamka teta Aďa, Nina, mamka a ocko. Mali sme aj dosť cukríkov, ktorými som zamestnávala svoj jazýček. Aj zopár malín a lesných jahôd sme našli…

Žalúdky sú žalúdky...

Nikdy som netvrdila, že som vnímala celú trať. Dohodnime sa, že nič podstatné mi neušlo.

Tomašovský výhľad - hĺbka ako sa patrí.

Tato sa posunul ešte viac. Čo myslíte, moja riťka už visí nad priepasťou? 🙂

Pózovala som aj sama.

Dedo naplánoval ďalší pochod a šlo sa.

Nina s tetou Aďou (vpravo) premýšľajú, či sa tomu mostu dá veriť...

Na tých skalách úplne hore sme ešte pred chvíľkou šaškovali...

Potom sme ešte chodili, chodili a chodili, viezli sa na jednom vláčiku, na druhom, dali sme si zmrzlinu v Spišskom Podhradí a doklepli našu turistiku pochodom do neďalekého Studenca k dedkovi Jožkovi a babke Vierke.

Tesne pred návratom z turistiky k druhej babke a dedkovi.

Po turistike padne vhod aj šantenie vo vode. Pri dedovom skleníku na záhrade sme si vyrobili “kúpalisko” a šlo sa na vec…

Najskôr bláznivo...

... a potom aj pokojne.

Ani prácu netreba zanedbať…

Znova troška popracovať... mne dali prvýkrát do ruky nôž. A aj trúdy sa premohli 🙂

Ide mi to, nie?

A často pršalo. Sledovali sme kvapky tečúce po okne, autá, ktoré na ceste rozrážali novovzniknuté cestné potoky, rómske deti, ako, neberúc ohľad na dážď, prechádzajú sa s úsmevom po vode, ktorá im siaha nad členky a snažia sa nájsť ešte hlbšiu…

Václava ale skôr zaujímal foťák, ako tá voda.

Na návštevu sa, cestou za rodičmi do Humenného (ďaleký východ:)), zastavil na jednu noc u nás aj môj krstný otec salezián Marek Michalenko. Vybavili sme si na sobotu ráno dokonca aj súkromnú svätú omšu, ktorú odslúžil v kostole v Bijacovciach. Oco s chlapcami miništrovali, mamka čítala čítanie, dedko s babkou spievali a malý Václav sa pokakal… á to radšej nepoviem. Ale tiež prežil peknú svätú omšu 🙂

Jaaa som to vedela, že to skončí pri dedovej harmonike. Východniarske ľudovečky sa spievali a keď niekto tvrdí, že na spánok treba ticho, je na veľkom omyle. Mne sa dobre spalo aj pri niekoľkých desiatkách decibelov…

A dze idzeš Helenko, Helenko...

Dychová hudba Bijacovčanka oslavovala 30 rokov svojej existencie a tak sme sa išli pozrieť aj na program do Kaštieľa. Dali sme si guláš, ale aj malé danielčatá sme v parku nakŕmili…

Marek toho veľa nenasedí.

Oliver si siahol aj na mliečne zdroje bohyne lovu.

Boli sme tam až do večera.

Konečne aj oco odfotil jednu nerozmazanú fotku.

Hej, aby som nezabudla… keď krstný od nás odchádzal, dal mi darček. Originálny, pekný. Prekonal sa a maľoval. Na tričko namaľoval kvietok a napísal mi tam, že som “Božie dievčatko”. Asi som mu vtedy aj poďakovala, ale pre istotu ešte raz – “Ďakujem, krstný!”

Zablahoželali sme aj tete Hanke, prababke aj praprababke k meninám a potešili sme ich návštevou…

Všetko má svoj koniec. Aj naša dovolenka na východe. Zisťujem, že to “zostručňovanie” ani mne nejako zvlášť dobre nejde. Ale poviem vám, dalo by sa písať ešte omnoho viac… Poďakovali sme jednej i druhej babke, jednému i druhému dedkovi za to, že sme sa s nimi opäť raz mohli stretnúť a pobudnúť u nich, že sa o nás starali, pozvali sme ich, aby aj oni niekedy zašli na návštevu k nám a … a vláčik nás už znova čakal. Dedko a teta Vierka nás odviezli aj s celou výbavou do Podhradia, nastúpili sme na jeden, potom druhý, tretí, štvrtý i piaty vláčik a ani sme sa nenazdali a boli sme doma v Holíči.

Keď ste sa dostali v čítaní a prezeraní až sem, mám pre vás bonus. Môj otec si myslí, že má dobrú postavu, ale prd. Pardón. Keď sme cestovali v rýchliku domov, tak si na dobrú chvíľku zdriemol. Mama musela na nás dávať pozor. Čo ste čakali? Je to tiež trúd. A pozrite, čo mamka odfotila. Nie aby to športovalo, ale len sa vykŕmuje. My aby sme zvláčali medík a oni sa len napapkajú a potom drichmú. Kuknite na to brucho…

Diky mami za tú fotku...

Héééj, ale nie že niekomu napadne poslať tú fotku otcovi na mail! Aby sa na mňa nenaštval. Takže tíííško!

Zdraví vás Lianka 🙂

Categories: rodinka Tags:
  1. MM
    August 3rd, 2011 at 21:51 | #1

    Tak to je krasa…Lianka, mas naozaj pisatelsky talent…zeby po ockovi? 😀

  2. Milka K
    August 8th, 2011 at 10:20 | #2

    Ale ved to nie je až také obrovitánske pivné brucho :))

    Krásne prázdniny boli a ešte napíš, aký bol august, keď skončí….

  1. No trackbacks yet.