Marek Šefčík

už dlho visí na stene
a smutne sa na mňa díva
duše prázdne vypustené
farba čierna asfaltovo sivá

vyčistený krásavec
no nejazdí mesiace
by som rád bol s ním
tam kdesi na trase

šliapať do pedálov
nech sa z kečky parí
týrať si riť sedlom
to teraz sa nedarí

šak prejde ten čas
počasie usmoklené
a prídu aj tridsiatky
moje obľúbené

víla jar i ty jej sestra leto
v dvetisíc devätnástom prídi
a rovinky a kopce a potom adrenalín
a silný tlkot srdca v hrudi

už padol som aj neraz
ale vstal zas a znova
nič príjemné brrr
to nechcem zopakovať

chcem priať preto sebe i vám
všetkým mojim známym
nech máme duše napustené šťastím
a nech sa nám dobre darí

keď padneme vstaňme
a bojujme zas
nesmúťme nebedákajme
na to niet čas

zas slnko zlatisté veselé
vyjde nad nami
ceňme si rodiny lásku zdravie
tie od boha dary

všetko svoj čas má mať
rodina práca koníčky
nech pán boh požehná
dni vaše i vaše chodníčky

(Ďakujem vám, svojim čitateľom, známym i neznámym, za to, že ste občas v roku 2018 zablúdili na tieto stránky a prajem všetkým čo najpozitívnejšie surfovanie netom aj v roku 2019…) 🙂