Malo to rýchly spád. Neviem všetky podrobnosti, ale o pár týždňov už bola v byte len s deťmi. Manžela a ocka nebolo. Opustil ich. Keď som sa to dozvedel, nevedel som si dosť dobre predstaviť, ako to bude zvládať. Ani jedno z tych detí nemalo ešte 5 rokov. Šoky pokračovali aj naďalej. Vytiahla posledné úspory, ktoré ju ešte nejaký čas udržali v byte. Keď sa tieto minuli, musela nechať byt bytom. Nebolo na nájom. Odišla do menšieho bytu a nakoniec do azylového centra pre matky s deťmi. Je tam doteraz. Nemá príbuzných, ktorí by jej pomohli. Vžiť sa do jej situácie je priam nemožné. Ak by bola sama, zamestná sa a vyhrabe sa z toho. Ale ona vychováva tri maličké deti!

Vtedy, keď sedela u nás pri stole sa posťažovala na nepochopenie spolubývajúcich, na zlé podmienky pre formovanie a výchovu jej detí. Samozrejme, že sa ich nevzdá. Miluje ich. Ale ako ďalej? Takejto žene sa už asi hovorí zúfalá matka. Hovorila ešte, že jej manžel už jednu takto nechal. “Prečo si si ho brala?” – spýtal som sa jej túto asi zbytočnú otázku. Láske nerozkážeš! Zaľúbila sa a bolo. Podľahla jeho kvetnatým rečiam, popálila sa a teraz to ľutuje.

Na jednej strane tohto smutného príbehu je táto žena, ktorej sa zrútil svet a bude mať čo robiť, aby mohla svoje deti dôstojne vychovávať. Na druhej strane je tu ten chlap… Minulý týždeň som zažil ďalší šok týkajúci sa ich príbehu. Stretol som ho, ako sa vedie s nejakou neznámou ženou za ruku. Do riti! Sorry, že som to takto napísal, ale to bolo prvé, čo mi napadlo pri pohľade na nich. Toto monštrum je skazené až na kosť. Ak chce žiť takýto život, je to vlastne jeho vec. No to len v prípade, žeby tým neubližoval iným. Je to bludná ovca, ktorá sa pravdepodobne hotuje vplávať do ďalšieho manželstva. S vysokou pravdepodobnosťou ani v tomto prístave nezakotví na dlho. V dvoch predchádzajúcich vyprodukovala spúšť, spôsobila hlboké nezmazateľné rany a teraz znova niekomu do uška šepká sladké žvasty.

Stretávam ich. Oboch. Jej sa prihovorím, ale obligátne otázky typu “Ako sa máš?” radšej vynechávam. Má to ťažké a stále keď ju a jej deti vidím, sa cítim slabý na to, aby som jej pomohol a tiež sa sám seba pýtam – “Ako jeden otec môže opustiť takýto poklad?”

Aj jeho občas vidím. Pri pohľade naňho sa utvrdzujem v tom, že sú medzi nami aj takéto “svine”, ktorým slová ako morálka, zodpovednosť či láska, nehovoria nič, pretože majú určite svedomie vyoperované. V opačnom prípade by ich to svedomie muselo zožrať.