V jeden pekný deň zazvonili kakaoví pri Ferových dverách tak, ako tradične. Fero sa zachoval, ako profesionál. Znova sa tváril tak, že ho vyrušujú, ale pretože sú to oni, jeho “kamaráti”, tak ide. Veď nech majú aspoň na pivo. Na káričke mali tentokrát nejaké akoby podstavce, či kovové stojany na niečo. Samozrejme že pokrivené, porozpíľované. Bolo to ale kvalitné železo, tak Fero neváhal ani chvíľočku. Jak furt, aj teraz sa “dohodli” na cene (Fero povedal a tak bolo) a kšeft klapol. Keď bol vozík prázdny, železo odvážené, peniaze vyplatené, zákazníci sa slušne pozdravili a išli do neďalekej krčmičky na orosenú odmenu. Keď potom vyšla na dvor Ferova žena a svojím vnímavým odborným okom pozrela na čerstvo dovezené železo, mihla sa jej hlavou hrozná predstava a oblial ju studený pot. Mala pocit, že to železo už niekde videla. Zalarmovala lakomého Fera, sadli do auta a nasmerovali si to k lesu. K ich včielkam. Keď tam prišli a videli, alebo presnejšie nevideli, úle na svojom mieste, mali tesne pred infarktom. Obaja. Úle boli porozhadzované na zemi, poškodené a podstavce, ktoré boli niekedy pod nimi, sa rozvaľovali rozpílené na Ferovom dvore. Infarkty síce tí dvaja nepodostávali, ale čo si vypočul v tom aute cestou domov Fero a potom isto ešte aj doma si neviem, alebo skôr nechcem ani predstaviť.

Epilóg: Nekonajú podlo len nepoctiví “čističi” životného prostredia, ale za mnohé môžu hlavne lakomí Ferovia, ktorí to od nich všetko, s vidinou zisku, kupujú!

Mravné ponaučenie: Na každého raz príde. Lakomec, kvôli zisku, raz kúpi aj sám seba. Lakomstvo odháňa priateľov a človeku dáva falošné a hlavne krátkodobé “šťastie”.

… a ešte niečo… Fero je skutočná postava s vlastným menom a aj príbeh je založený na skutočnej udalosti.