Pozreli sme sa s Milkou na seba, na deti. Tri kusy na zadnom sedadle. V strede na tróne princeznička Liana. Po jej pravici prvorodený Oliver a po ľavici o tri minúty mladší Marek. Korunní princovia, podobne ako ich sestrička, boli už dávno ponorení do hlbokého spánku. Zaspali nie od rozprávkovej pichľavej ruže, ale od dávky zaľúbenosti, ktorej sa im počas dňa ušlo. A nedalo sa proti tomu brániť… Po dlhých 20tich kilometroch som vybral z auta kočiar a nejakú batožinu a potom prišlo na rad panstvo z čestnej lóže. Princezná sa niesla až do postieľky na mamkiných rukách, ale princovia museli zapnúť vlastný pohon. S trasľavými kolenami horko ťažko doputovali do postelí. Prezliecť sa bol síce problém, ale aj to sme nejako zvládli. Pohladil som ich po vlasoch a zaprial im dobrú noc. Nebol som si istý, či ešte vnímajú. Keď Milka zavrela dvere na detskej izbe, začuli sme tiché “Otče náš, ktorý si na nebesiach…”. Oliver. Ten chlapec pozbieral ešte ostatné zvyšky síl a vyrazil mi tým dych. Sedemročný chlapec, ktorý asi ešte dosť dobre nedokáže posúdiť, čo modlitba vlastne je, a možno to spravil nie z lásky a vďaky k Nemu, ale k nám, mi ukázal, čo to znamená “Robiť malé veci s veľkou LÁSKOU”…

Presne toto bol slogan, ktorý sa často opakoval počas tretieho ročníka Púte zaľúbených, z ktorej sme sa vrátili. Celú sobotu od desiatej do desiatej sme prežili v Šaštíne medzi mladými zaľúbenými ľuďmi. Medzi nimi a s nimi. Prednášky, besedy, koncerty, svedectvá, divadlo, posedenie v čajovni, svätá omša i obed, boli pevnou súčasťou programu, no nielen to, ale i to, čo sme si prečítali medzi riadkami, nás naočkovalo radosťou, šťastím a neopakovateľnými pocitmi. Program sám o sebe bol nabitý, pestrý a jeho odkazy určite padali do úrodnej zeme v srdciach zaľúbených, ale bolo tam ešte niečo viac. Keď ste sa prešli po chodbe, alebo popíjali v čajovni teplý čaj, alebo spievali a tancovali na koncertoch v stane (ktorý bol mimochodom vyhrievaný a napriek nízkym teplotám mimo neho bolo v stane fakt príjemne – pokrok oproti minulému ročníku) vždy ste narazili na mladých ľudí, z ktorých sršala dobrá nálada. Nebolo možné mračiť sa, byť nezúčastnený, izolovať sa. Kam ste sa pohli, tam to jednoducho žilo.

Ďakujem všetkým usporiadateľom aj za tento ročník, už tradičnej, Púte zaľúbených. Vďaka im za ich enormné úsilie, ktoré pri takejto trojdňovej akcii museli vynaložiť. Špeciálne im chcem poďakovať za službu starostlivosti o deti a za milé prijatie, ktoré nielen nám pripravili. Napriek tomu, že už máme tri deti a naše manželstvo napĺňa deviaty rok svojej existencie, prijali nás medzi seba a tešili sa, že sme ich podporili svojou návštevou. Sme predsa zaľúbení, tak prečo túto akciu nenavštíviť? Aj naša princeznička s princami sú zaľúbení… do mamky.

Každý účinkujúci dostal od moderátorov malý gombík, ktorý im mal pripomínať návštevu tejto púte a jej heslo – Robme malé veci s veľkou láskou! Organizátori spravili veľkú vec s veľkou láskou pre všetkých zaľúbených. Na koncertoch som si zaskákal s Marekom, ale aj s mojou ročnou princezničkou a jej mamkou. Ale čo skutočne znamená to krásne heslo púte, mi na sklonku dňa vysvetlil až Oliver…